Ježiš im zase hovoril v podobenstvách: Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Tí však nechceli prísť. Potom povedal svojim sluhom: Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní. Choďte teda na rázcestia a koho nájdete, pozvite ho na svadbu. Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých, a svadobná sieň sa naplnila hodovníkmi. Keď kráľ vošiel pozrieť na hodovníkov, videl tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného rúcha. Povedal mu: Priateľ môj, ako si sem vošiel, veď nemáš svadobné rúcho? On onemel. Evanjelium podľa Matúša 22,1-12

Tretie konfrontačné podobenstvo hovorí o svadobnej hostine. Podobne ako prvé dve, aj toto podobenstvo končí súdom nad tými, ktorí odmietajú Otca a Syna.
Podobenstvo sa delí na dve časti. Prvá časť hovorí o pozvaní Židov v dejinách a končí výslovným odkazom na zničenie Jeruzalema (verš 7). Opakujú sa v ňom témy, ktoré sa objavovali aj v podobenstve o nespravodlivých vinohradníkoch.
Vo verši 8 dochádza k zmene. Pozvanie na hostinu už nie je adresované Židom, ale tým, ktorí pôvodne neboli pozvaní – pohanom. (verše 8-10) Verš 9 začína paralelou, ktorá sa podobá veľkému povereniu zaznamenanému v Matúšovom evanjeliu 28,19-20: „Choďte…“ Príkaz pozvať „zlých i dobrých“ odkazuje na Kristovu službu. Evanjelium je skutočne dobrou správou: na svadbu je pozvaný každý.
Ale nie všetci na nej môžu zostať. Kto chce byť na hostine, musí splniť požiadavku, ktorú určil kráľ – obliecť si svadobné šaty. Kto si ich neoblečie, nemôže zostať na svadobnej hostine.
O tom, čo tieto šaty znamenajú, sa už povedalo veľmi veľa. F.D. Brunner napísal, že „svadobné šaty v kontexte Matúšovho evanjelia nepredstavujú pasívnu, pripočítanú (pavlovskú) spravodlivosť, ale ani aktívnu, morálnu (matúšovskú) spravodlivosť (5,20…). Je to konanie Božej vôle. (7,21; 12,50…) Sú to prejavy pokánia v učeníctve, ktoré sa podriaďuje zákonu (3,7–10).“ Tento výklad korešponduje s textom Zjavenia 19,8, kde sa hovorí, že spasení sú oblečení v čistom kmente, ktorým „sú spravodlivé skutky svätých“.
Ježiš opäť ukazuje, že vzťah dôvery k nemu nezahrnuje len vieru, ale aj konanie Božej vôle. Veriť neznamená len súhlasiť s tým, že Ježiš je Pán. Veriť znamená žiť Kristovým životom.