Len čo ten sluha odišiel, stretol jedného zo svojich spolusluhov, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Chytil ho, škrtil a volal: Vráť, čo si dlžen! Spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a vrátim ti. Ten však nebol ochotný, ale odišiel a dal ho do väzenia, kým mu nesplatí dlžobu. Evanjelium podľa Matúša 18,28-30

V druhej scéne podobenstva sa kulisy menia. Božsko-ľudskú perspektívu strieda vzťah medzi dvoma ľuďmi. V tejto scéne sa ako Petrovia ocitáme v probléme.
Všimnime si zvláštnu dynamiku. Práve som sa zdvihol z kolien. Vďaka plnej istote Božieho odpustenia sa cítim veľmi dobre. Doteraz je všetko ok.
O desať minút však stretnem chlapíka, ktorý sa mi už niekoľko týždňov vyhýba. Má na to dôvod – dlží mi peniaze. Som tým posledným človekom, ktorého by chcel stretnúť.
Nejde o malú čiastku. 100 denárov predstavuje stodennú mzdu, približne tretinu ročného príjmu. Dokonca aj pri minimálnej mesačnej mzde 480 eur tvorí táto suma v mojom ročnom rozpočte nezanedbateľnú čiastku. Chcem svoje peniaze späť – a chcem ich hneď. Preto ho chytím pod krk a žiadam, aby mi ich vrátil. Inak uvidí…
Aká je reakcia? Muž padá na kolená. Prosí, aby som bol trpezlivý. Sľubuje, že vráti, čo mi dlží.
Mne to však nestačí. Už mám toho chytráka dosť! Prišiel čas, aby zavládla spravodlivosť a celá záležitosť sa urovnala. Dosiaľ som s ním mal až príliš veľkú trpezlivosť. Teraz konečne dostane, čo si zaslúži.
V druhom dejstve Kristovho podobenstva o odpustení sa stretávame s ľudským uhlom pohľadu. Onen človek využil moju mieru odpustenia až po okraj. Dosiahol hranice odpustenia, preto ho môžem konečne „odstreliť“ svojím spravodlivým hnevom. Prišiel čas, aby som ho vydal zákonu.
Pritom prehliadam to, že jeho prosba o milosť je takmer dokonalou ozvenou mojej prosby o milosť. „Zabúdam“, že peniaze, ktoré mi dlží, sú súčasťou môjho dlhu voči Bohu.
Prečo sa zaoberáme takými detailmi, keď ja mám pravdu a iní sa mýlia? Je predsa spravodlivé, aby dostali, čo si zaslúžia. Alebo nie?