Ježiš mu odpovedal: Hovorím ti, nie sedem ráz, ale až sedemdesiatkrát sedem. Evanjelium podľa Matúša 18,22

Včera sme sa začali zaoberať Petrovou otázkou o hraniciach odpustenia. Tento učeník nepoložil len otázku, ale hneď dal aj veľkorysú odpoveď. Odpustiť sedemkrát je veľa, zvlášť v citlivých otázkach.
Ježiš odpovedá Petrovi , že správnou sumou nie je sedemkrát, ale „sedemdesiatkrát sedem“, teda 490-krát. To je veľa (aj keby to bolo len sedemdesiatsedemkrát, ako uvádzajú niektoré preklady). Človek sa môže ľahko pomýliť, kým naráta do 491 (alebo do 78). Ježiš nám nedáva lekciu aritmetiky odpustenia, ale prichádza s myšlienkou, že odpustenie má byť bez hraníc.
To nie je odpoveď, akú Peter očakával. Ako sme si mohli včera všimnúť, Petra, podobne ako vás a mňa, v skutočnosti viac zaujíma to, aké sú hranice kresťanskej lásky a znášanlivosti, než jej rozsah. Je predsa dobre vedieť, kedy môžem s čistým svedomím prestať milovať svojho blížneho s vedomím, že som naplnil svoju kvótu lásky a odpustenia. A ako „dobrý kresťan“ môžem dať ľuďom, čo si zaslúžia.
Až príliš často zisťujem, že spolu s Petrom idem za Ježišom a typicky ľudským spôsobom sa pýtam: Kedy už stačí? Kedy mám právo vybuchnúť pred ľuďmi, s ktorými musím žiť, pracovať alebo deliť sa o vieru?
To sú praktické otázky každodenného života. Ľudia okolo nás sú často obmedzení a otravní; naozaj si občas zaslúžia trochu hnevu, pár ostrých slov od srdca. Je to tak. Mal som s nimi dlho trpezlivosť, ale zdá sa, že im to stále nedochádza. Keď teda problém nerieši odpustenie, možno si to uvedomia, keď im nalejem „čistého vína“.
Táto úvaha korešponduje s Petrovým i mojím myslením. Ale Ježiš nás oboch úplne vyvádza z miery, keď vyhlási, že odpustenie nemá hranice. Peter túto odpoveď nechápe. A tak Ježiš používa ilustráciu, aby mu vysvetlil, o čo mu ide.
Pane Bože, otvor mi uši, aby som počul, keď mi hovoríš niečo, čo naozaj potrebujem pochopiť.