Vstal teda a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: Otec, zhrešil som… Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Ale otec povedal svojim sluhom: Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Vezmite vykŕmené teľa a zabite ho! Jedzme a radujme sa, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil. Bol stratený, a našiel sa. A všetci sa začali radovať. Evanjelium podľa Lukáša 15,20-24

Syn možno pochopil, aký hriech spáchal a čo potrebuje, ale celkom sa prepočítal, pokiaľ ide o otcovu lásku. Svoje chápanie zakladal na ľudskej logike: Dostanem, čo si zaslúžim. Otcovo chápanie však odráža nebeskú logiku: Dám mu, čo potrebuje. Zaslúži si ťažký trest v podobe nikdy nekončiacej práce bez zodpovedajúcej odmeny. Potrebuje však lásku, starostlivosť, odpustenie a obnovu.
Tým, že otec ponúka rebelovi to, čo si nezaslúžil, predstavuje v podobenstve nebeského Otca. Ak ľudia dostanú to, čo si nezaslúžia, Pavol hovorí, že je to milosť. Ježiš síce toto slovo nikdy nepoužil, ale nedokážeme lepšie vystihnúť jeho význam.
Nehodný syn je v okamihu celkom rehabilitovaný. „Rýchlo,“ volá otec radostne, „prineste ten najlepší odev!“ Nie nejaké staré šaty. Pre môjho syna len to najlepšie. „A dajte mu na ruku prsteň,“ ten, ktorý nesie rodinnú pečať. Môže tak odtlačkom do mokrého ílu zapečaťovať finančné a právne zmluvy. Bola to vlastne vtedajšia rodinná šeková knižka a kreditná karta v jednom. A na nohy mu obujte topánky, symbol slobodného človeka.
Ale to najlepšie ešte len prichádza: „Poďme oslavovať, ako nikdy predtým. Zabite vykŕmené teľa! Je to mimoriadna príležitosť. Poďme do toho naplno. V tento výnimočný deň by sme nemali šetriť. Veď sa mi vrátil syn!“
Taká je milosť nášho márnotratného Boha voči nám. Timothy Keller podotýka, že „márnotratný“ neznamená „rozmarný“, ako si mnohí myslia, ale skôr „bezstarostne rozhadzovačný“. „Otec prijal kajúceho syna. Nepočítal synovi jeho hriech proti sebe a nežiadal nijakú náhradu.“ Pre môjho „syna“ len to najlepšie.
A tak sa začína ďalšia oslava, v poradí už tretia u Lukáša 15. Nadobúdame dojem, že Boh miluje oslavy. Cirkevné spoločenstvo by malo byť najradostnejším miestom na svete.
Poznáme rôzne stupne svätosti, ale nepoznáme rôzne stupne odpustenia. V okamihu, keď odpovieme na volanie Ducha Svätého, aby sme sa vrátili k Otcovi, sme naplno a bez podmienok obnovení do podoby Božích detí. To je milosť. A milosť si zaslúži oslavu.