Ak niekto z vás má sto oviec a jednu z nich stratí, či nenechá deväťdesiatdeväť na púšti a nevydá sa za stratenou, kým ju nenájde? A keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia. Príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som našiel svoju stratenú ovcu. Hovorím vám: Tak aj v nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú. Evanjelium podľa Lukáša 15,4-7

Bol by som radšej, keby nás Ježiš nenazval ovcami. Ovce patria medzi najhlúpejšie a najtvrdohlavejšie zvieratá na tejto zemi. Sú také hlúpe, že sa dokážu stratiť aj na vlastnom dvore.
Ježišovo prvé podobenstvo u Lukáša 15 je o ovci, ktorá sa stratila. V Palestíne nešlo o nijaký výnimočný prípad. V podobenstve však ide o niečo viac, než len o stratenú ovcu. Dôležitejšie je, že pastier, v skutočnosti Boh, má o svoje ovce veľkú starosť. Ide za tou, ktorá sa stratila – a raduje sa, keď ju nájde.
Takého Boha Kristovi poslucháči nepoznali. Židia verili, že Boh môže prijať hriešnika, ktorý k nemu príde na kolenách a činí pokánie. Predstava božstva, ktoré by riskovalo vlastné bytie, aby našlo hriešnika, však presahovala ich chápanie.
Práve táto myšlienka je kľúčová. Spasenie nikdy nezačína u nás. Je to Boh, kto robí prvý krok, aby nám pomohol v našej stratenosti – ako to urobil v prípade Adama v rajskej záhrade. (1 Moj 3,8-10) V knihe Kristove podobenstvá čítame veľmi výstižné slová: „Kristovo podobenstvo o stratenej ovci učí, že spasení sme nie preto, že hľadáme Boha, ale preto, že Boh hľadá nás… Pokánie nerobíme preto, aby nás Boh miloval. Boh nám ukazuje svoju lásku, aby sme sa rozhodli kajať.“ (KP 145; COL 189)
Hlavným výrazom tohto podobenstva je slovo „radosť“, ktoré sa v úvodných štyroch veršoch vyskytuje hneď trikrát. Dej vrcholí vo verši 7, kde Ježiš podáva správu o tom, že je „v nebi… radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie“.
To je ďalší výrok, ktorý je v rozpore s učením zákonníkov a farizejov. Tí mali totiž príslovie, že „v nebi je radosť nad hriešnikom, ktorý je zahladený spred Božej tváre“. Podľa textu Lukáša 9,54.55 si to mysleli aj učeníci. Domnievali sa, že Ježiša by potešilo, keby boli niekoľkí nevďační Samaritáni vymazaní zo zemského povrchu.
Tak to nie je, hovorí Ježiš. Predstavuje im Boha, ktorý je ochotný pri hľadaní stratených riskovať. A keď ich nájde, pripraví veľkú oslavu.
Chváľme Boha, že sa nám predstavil ako starostlivý pastier.