V tom čase šiel Ježiš v sobotu cez obilné pole. Učeníci boli hladní, a tak začali trhať klasy a jesť. Zbadali to farizeji a povedali mu: Pozri, tvoji učeníci robia to, čo nie je dovolené robiť v sobotu. Evanjelium podľa Matúša 12,1.2
Netrvalo dlho a medzi Ježišom a farizejmi došlo ku konfliktu. Čítame o tom hneď po Ježišovej výzve, aby učeníci vzali na seba jeho jarmo: „Veď moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké.“ (Mat 11,30) Konflikt nastal vo chvíli, keď Ježiš s učeníkmi prechádzajú cez obilné pole. Učeníci si klasy nielen trhali, ale si ich aj drvili v dlaniach, aby oddelili zrno od pliev. V tom momente všadeprítomní farizeji začali kričať: „Hľa, tvoji učeníci robia, čo sa nesmie robiť v sobotu!“
Dnes si pomyslíme, že sa im to nepáčilo preto, že učeníci trhali klasy, ktoré im nepatrili. Ale v tom nebol problém. Tým, že trhali a jedli zrná, učeníci robili to, čo Mojžišov zákon výslovne dovoľoval. Piata Mojžišova kniha 23,26 uvádza, že je dovolené rukou trhať klasy blížneho, ale nie žať kosákom.
Problém bol v tom, že to robili v sobotu. Farizeji to považovali za žatvu – a zber úrody bol definovaný ako práca. Pracovať v sobotu bolo hriechom. Učeníci nielen žali, ale aj vymieľali zrná z klasov, teda mlátili. Mlátenie obilia sa tiež považovalo za aktivitu, ktorá bola v sobotu zakázaná. Farizeji ich mohli obviniť aj z nedovolenej cesty. Podľa ich tradície predstavovala chôdza na vzdialenosť dlhšiu než 1 999 krokov cestovanie, čo bolo tiež porušením soboty.
Farizeji možno čakali, že Ježiš túto nezákonnú aktivitu okamžite zarazí. Ale v skrytosti duše ho podozrievali, že to neurobí. Na ich prekvapenie sa s nimi Ježiš stretáva na ich vlastnej pôde. Pripomína im príbeh z 1 Sam 21,2-6, keď hladný Dávid poruší literu zákona, ale Boh mu napriek tomu požehná.
Z tejto epizódy vyplývajú dve ponaučenie. Po prvé, ľudské potreby majú prednosť pred literou zákona. Po druhé, „Syn človeka je pánom nad sobotou“. (Mat 12,8) Ježiš určite vedel, čo mal na mysli, keď kedysi vydával zákon.
Príbeh končí otáznikom. Ako pristupujem k Božiemu zákonu? Vnímam ho ako požehnanie alebo ako neznesiteľné bremeno?
