Pokánie je zmena zmýšľania. (Rim 12,1.2) Prebieha v našej mysli a potom v našom vnútri. Keď vychádzame z jazykového významu gréckeho slova „metanoia“, ktoré sa bežne prekladá ako „pokánie“, potom je to „zmena zmýšľania“. Každá zmena sa začína v mysli človeka. Tam má svoj počiatok každý skutok. Na našom myslení v živote veľmi záleží. Ako premýšľame, takí sme. Správne sa hovorí: „Povedz mi, o čom premýšľaš, a ja ti poviem, kto si.“
Prečo je potrebné zmeniť naše myslenie? Pretože človek, ktorý nepozná Boha a vo svojom živote nedáva jeho vôľu na prvé miesto, sa díva na Boha, na ľudí, na seba, na prírodu a na život inak, ako by mal. Človeku, ktorý s Bohom nežije a ktorý s ním vo svojom živote ani nepočíta (tzv. prirodzenému človeku), je vlastné, že myslí sebecky a najmä na seba, že všetko, čo sa len dá, sa snaží získať pre seba. Ide mu predovšetkým o „chlieb a hry“. Pokánie je nový spôsob myslenia, ktorý sa odrazí v novom vzťahu. Pokánie je nový vzťah.
Nový vzťah k Bohu. Pred pokáním sa človek díva na Pána Boha (pokiaľ v neho vôbec verí a nie je mu ľahostajný) ako na niekoho, kto je veľmi ďaleko, kto sa o nás veľmi nestará a koho v podstate ani nezaujímajú naše problémy a trápenia. Je to vzdialený Boh, možno krutovládca, ktorý dovoľuje vojny, koncentračné tábory, smrť detí a pod. Keď zistíme, aký vzťah má Boh k nám osobne, keď pochopíme, aký Boh v skutočnosti je, spoznáme v ňom bytosť veľmi blízku, ktorá sa o nás stará a myslí na naše blaho. Vidíme Boha, ktorý nás miluje a ktorý svoju lásku k nám dokázal tým, že dal svojho Syna, aby zomrel za nás.
Nový vzťah k sebe. Kým sme Boha nepoznali a neprijali jeho milosť, boli sme na seba hrdí, pyšní a chceli sme byť sebestační, nezávislí od neho. Na druhej strane sme možno trpeli pocitom menejcennosti, chýbalo nám vedomie vlastnej hodnoty a zdravej sebadôvery. Vo svetle Kristovho čistého charakteru, ktorý poznávame z evanjelií, zisťujeme, že náš vzťah k Bohu je narušený; že sme hriešnici. Uvedomili sme si to prvýkrát v živote. Súčasne poznávame, akú úžasnú hodnotu máme a dozvedáme sa, kto sme. Zisťujeme, že z Božej milosti, úplne zadarmo a čisto z lásky sa stávame jeho deťmi. (Ján 1,12)
Nový vzťah k ľuďom. Prirodzený človek sa pýta: „Ako mi ten druhý môže pomôcť? Na čo mi môže byť užitočný?“ Vo vzťahu k druhým mu nejde o ľudí samých, o to, aby im pomohol, ale o to, aby oni pomohli jemu. Keď človek prežíva pokánie, prestáva mu byť ten druhý ľahostajný. Už nehovorí: „Nech sa o seba postará sám,“ ale vidí v ňom svojho blížneho. Začína chápať, že ten druhý je jeho brat alebo sestra, začína v nich poznávať tvár Pána Ježiša. Začína si ich vážiť, má o nich záujem a chce im pomôcť.
Nový vzťah k hriechu. Pred pokáním hriech človeka priťahoval, bol pre neho príťažlivý. Teraz hriech ľutuje, vyznáva a prosí o odpustenie a silu, aby už nehrešil. Jedno dievča opísalo túto zmenu slovami: „Predtým som za hriechom utekala, teraz utekám pred ním.“ To, čo sme predtým mali radi, teraz nenávidíme. Hnusí sa nám to, pretože chápeme, ako nám hriech komplikoval život a narušoval vzťahy vo všetkých oblastiach života.
Zmena zmýšľania sa netýka len týchto štyroch vymenovaných oblastí. Človek, ktorý prežíva túto zmenu, premýšľa inak aj o manželstve, rodine, rodičoch, Božom zákone, cirkvi, práci, službe, spoločnosti, kultúre atď. K tomu všetkému má iný postoj. Zmena myslenia ovplyvňuje každú oblasť života a dáva jej nový rozmer. Nový vzťah sa prejaví v zmenenom správaní človeka. Inak uvažuje, inak žije. (1 Kor 10,31) Pokánie je obrat v životnej orientácii človeka. Kajať sa znamená vrátiť sa k Bohu (význam hebrejského slova „šúv“). Je to obrat v životnom nasmerovaní. Je to návrat k Bohu.
(kb)
