Povedal teda Petrovi: To ste nemohli ani hodinu so mnou bedliť? Bedlite a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia. Duch je síce ochotný, ale telo slabé. Odišiel druhý raz a modlil sa: Otče môj, ak ma tento kalich nemôže minúť a musím ho vypiť, nech sa stane tvoja vôľa! Keď sa vrátil, zasa ich našiel spať, lebo sa im oči zatvárali od únavy. Matúš 26,40-43

Niekedy iba chcieť nestačí. Občas treba vstať a urobiť, čo je nevyhnutné – a aj týmto spôsobom priložiť ruku k dielu. Či už k svojmu, alebo spoločnému.
Ježiš povzbudzuje učeníkov, aby ticho a pokoj v nočnej záhrade využili na modlitbu. Jeho žiaci ho totiž pred chvíľou ubezpečovali, že s ním zostanú, aj keby ich to malo stáť život. Práve teraz Majster potreboval, aby s ním chvíľu bdeli, lebo na neho doľahli obavy z toho, čo ho čaká.
Všetci dvanásti učeníci chceli svojmu učiteľovi dokázať, že ho majú radi a chcú mu byť oporou. Hnevali sa na neho, keď im povedal, že ho zradia. Keď im však Ježiš dal návod, ako obstáť, namiesto bdenia spia. V tomto momente sa dozvedáme, že len chcieť naozaj niekedy nestačí.
Nie som lepší, občas dokonca ani nechcem. Vtedy mi pomáhajú slová: „Veď Boh pôsobí vo vás, že chcete i konáte, čo sa jemu páči.“ (Fil 2,13) Keď sa mi nechce do niečoho, čo by som mal urobiť, no dovolím Bohu, aby mi dal chuť a silu, prežijem potom veľkú radosť.

Bože, je také ľahké odsúdiť učeníkov za to, že zaspali. Sám však nie som lepší. Preto som rád, že si svojich žiakov nezavrhol. Dáva mi to odvahu veriť, že aj mňa dovedieš do svojho kráľovstva.