O šesť dní vzal Ježiš Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár sa mu zaskvela sťa slnko a rúcho mu zbelelo ako svetlo. Matúš 17,1.2

„Nikdy sa neuspokoj s málom. Dávaj si čo najvyššie ciele,“ hovorieval mi môj tréner. Táto jeho rada platí nielen v bežnom živote, ale aj pri hľadaní zmyslu života.
Učeníci už nejaký čas pozorujú, že ich Majster je zo dňa na deň populárnejší a slávnejší. V duchu si predstavujú, aké to bude, keď raz zasadne na Dávidov trón a oni obsadia kreslá ministrov a poradcov.
Ježiš pozná ich myšlienky, preto troch z nich, ktorí v budúcnosti povedú kresťanskú cirkev, berie so sebou na „vysokú horu“, aby im ukázal, že pre nich má niečo viac než ministerské kreslá. Ježiš vie, že sa nikdy nestane izraelským kráľom, preto svojich učeníkov pripravuje na inú, oveľa ťažšiu úlohu.
Tento príbeh ma povzbudzuje k tomu, aby som sa aj ja pozeral trochu vyššie. Chráni ma to pred pýchou, keď získam obdiv iných. Viem, že v porovnaní so slávou nebies neobstojí žiadna pozemská sláva.
Ježiš mi ukazuje, čo má pripravené aj pre mňa, ak zvládnem tento pozemský život. Pomáha mi správne zoradiť rebríček hodnôt, na vrchole ktorého nikdy nebude pozemská sláva napriek tomu, že to môže byť príjemný pocit.

Pane Ježišu, ďakujem, že ma upozorňuješ, aby som nezaspal na vavrínoch. Učíš ma získať nad vecami nadhľad a vedieš k tomu, aby som videl nebeský cieľ.