Len čo ten sluha odišiel, stretol jedného zo svojich spolusluhov, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Chytil ho, škrtil a volal: Vráť, čo si dlžen! Spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a vrátim ti. Ten však nebol ochotný, ale odišiel a dal ho do väzenia, kým mu nesplatí dlžobu. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a oznámili svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. Tu si ho pán zavolal a povedal mu: Ty zlý sluha, odpustil som ti celý dlh, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou? Jeho pán sa rozhneval a odovzdal ho mučiteľom, dokiaľ nesplatí celú dlžobu. Matúš 18,28-34

Zaiste ste už počuli radu: „Nesúďte, aby ste neboli súdení!“ Sú situácie, keď nás rozhorčuje konanie niekoho iného, a ne-uvedomujeme si, že sami nie sme lepší.
Sluha, ktorému kráľ odpustil dlh v hodnote desaťtisíc ročných platov, nedokáže odpustiť svojmu kolegovi sumu, ktorú bolo možné zarobiť za sto dní. Pred chvíľou dostal milosť, paradoxne, táto skúsenosť sa jeho „srdca“ vôbec nedotkla.
Možno si myslel, že je nepostihnuteľný, ale mýlil sa. Kráľ zariadil nápravu a bezcitný dlžník sa ocitol vo väzení, kde patril. Tam zrejme aj zomrel, pretože nemal z čoho dlh splácať.
V modlitbe Otče náš vyslovujú kresťania prosbu: „Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.“ Celkom výstižné zhrnutie princípu, ktorý bol predostrený v tomto príbehu.

Bože, neviem spočítať, koľkokrát si mi už odpustil. Uč ma, prosím, odpúšťať rovnako ochotne, ako odpúšťaš Ty.