Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. (SEP) Šťastní sú tí, ktorí plačú, lebo Boh ich poteší. (NPK) Matúš 5,4

Šťastie! Aký obraz sa vám vynorí v mysli, keď začujete tento pojem? Vybaví sa vám pred očami plačúce dieťa? Alebo matka, ktorá pri hrobe sleduje, ako sa malá rakva stráca pod hlinou?
K šťastiu a radosti patrí jednoznačne úsmev, rozžiarené oči a smiech. Tak to aspoň vníma väčšina z nás. Ale Ježiš vo svojom kázaní vyhlási, že šťastní môžu byť aj tí, ktorým nie je veľmi do smiechu, práve naopak. A práve oni, vo svojom veľkom zármutku, môžu byť potešení.
Spomenul som si na citát úžasného Jana Wericha, ktorý v jednej divadelnej predscéne povedal: „Viete, môže byť aj trochu smutno, hlavne keď je veselo!“ Takisto mi napadajú slová apoštola Pavla, ktorý z väzenia, v ktorom bol pre svoju vieru, povzbudzuje tých, ktorí sú na slobode: „Ustavične sa radujte v Pánovi. Opakujem: Radujte sa!“ (Fil 4,4)
Keďže žijeme na svete postihnutom hriechom a zlom, musíme počítať s bolesťou, so zármutkom a slzami. Práve vtedy možno oveľa viac myslíme na nádej, že Boh čoskoro porazí zlo a my budeme žiť na „planéte šťastia“ – na zemi, kde bude vládnuť dobro, šťastie, úsmev a smiech.
Sám dobre viem, že je to pravda. Neraz ma Boh „potešil“, keď som prežíval stratu niekoho blízkeho. Napríklad vo chvíli, keď môj otec pomaly „odchádzal“, jediné, čo mi vracalo nádej a radosť, bola viera. Aj preto sa po jeho smrti môžem tešiť na chvíľu, keď ho znovu uvidím radostného a veselého v plnej kondícii.

Bože, len Ty vieš, koľkokrát som plakal a po tvári mi tiekli slzy. Ďakujem, že si mi bol vždy nablízku a potešil si ma.