Nabuchodonozor, my sa nepotrebujeme pred tebou obhajovať. Ak nás náš Boh, ktorého uctievame, chce zachrániť z ohňom rozpálenej pece a z tvojej moci, kráľ, vyslobodí nás. Ak aj nie, vedz, kráľ, že tvojich bohov si nebudeme uctievať a zlatej soche, ktorú si dal postaviť, nebudeme sa klaňať. Daniel 3,16-18

„Dôveruj, ale preveruj,“ hovorí sa. Je príjemné vedieť, že mám niekoho, komu môžem plne a bez obáv dôverovať. Je mi ľúto tých, ktorí nikoho takého nemajú.
Daniel rozpráva príbeh troch priateľov, ktorí sa ocitli vo veľkom nebezpečenstve. Kráľ dal postaviť veľkú zlatú sochu. Potom zvolal všetkých významných ľudí a žiadal od nich, aby sa soche poklonili, ako by to bol ich Boh.
Traja Židia s tým majú však problém. Nikdy sa sochám neklaňali, lebo to je v rozpore s ich vierou. Kráľ im radí, aby využili ponúknutú druhú šancu. Inak skončia v peci. Domnieva sa, že sa mu podarí prinútiť ich, aby sa vzdali viery v izraelského Boha, no mýli sa.
Páči sa mi odpoveď troch mladých mužov. Vyplýva z nej, že ich viera v Boha nie je závislá od toho, či ich Stvoriteľ zachráni. Je to iná viera, než s akou sa často stretávame. Viera troch priateľov stojí na dôvere v Boha; nie je podmienená jeho konaním.
Všetci potrebujeme niekomu dôverovať. Hoci máme strach, že druhí našu dôveru zneužijú, pretože sme to už zažili, aj tak to skúšame ďalej. Bez dôvery sa totiž nedá žiť. Keď dokázali dôverovať aj títo traja mladí muži, chcem sa k nim dnes pridať aj ja.

Bože, viem, že ma máš rád. Ďakujem, že na mňa netlačíš. Ďakujem, že mi každý deň pomáhaš posilňovať moju dôveru v Teba.