Ty, kráľ, videl si akúsi mohutnú sochu. Tá socha bola veľká a jej lesk bol veľmi silný; stála pred tebou a jej výzor naháňal strach. Jej hlava bola z rýdzeho zlata, prsia a ramená zo striebra, brucho a bedrá z bronzu. Jej nohy boli zo železa a chodidlá čiastočne zo železa a čiastočne z hliny. Díval si sa, až sa bez zásahu rúk odštiepil kameň a zasiahol chodidlá sochy, čo boli zo železa a z hliny, a rozdrvil ich. Potom sa železo, hlina, bronz, striebro a zlato naraz rozdrvili a boli ako plevy z letnej holohumnice; zdvihol ich vietor a nikde sa už nenašli. Z kameňa, čo zasiahol sochu, stal sa veľký vrch a zaplnil celú zem. Daniel 2,31-35

Stalo sa vám, že ste sa zobudili celí spotení, pretože sa vám snívalo niečo hrozné? Po takom prebudení som si neraz s úľavou povedal: „Ako dobre, že to bol len sen!“
Aj Nabuchodonozor sa prebudil z hrozného sna. Rád by si bol povedal: „Ešteže to bol len sen.“ Ibaže on sa toho zľakol až tak, že zabudol, čo sa mu vlastne snívalo.
A až hebrejský zajatec Daniel mu pripomenul, čo sa mu snívalo. Vtedy kráľ pochopil, prečo sa tak vydesil. Keď do sochy narazil zvláštny kameň, socha sa rozbila na kúsky, ktoré vietor odniesol.
Premýšľam, či chcem poznať svoju budúcnosť. Dochádzam však k záveru, že by som tým nič nezískal. Radšej chcem prežiť dnešný deň tak, aby som sa zaň zajtra nemusel hanbiť.

Bože, Ty poznáš moju budúcnosť – a to mi stačí. Som rád, že môj život máš vo svojich rukách. To mi vracia dovnútra pokoj.