Ach, krásna si, priateľka moja, aká si krásna, tvoje oči sú holubice skryté pod závojom, tvoje vlasy sú ako stádo kôz, ktoré sa ženie z gileádskych vrchov, tvoje zuby sú ako stádo ostrihaných oviec, ktoré vychádzajú z kúpeľa, každá z nich má po dvoje jahniatok, žiadnej mláďa nechýba. Pery máš ako šarlátovú niť a tvoja reč je príjemná. Tvoje sluchy za závojom sú ako krížalky granátového jablka. Tvoj krk je ako Dávidova veža, vystavaná po vrstvách z kameňov, tisíc štítov na nej visí, všetko štíty hrdinov. Veľpieseň 4,1-4

Spomínate si na svoju prvú lásku? Na to, čo ste prežívali, keď ste uvideli jej tvár? Keď ste cítili jej blízkosť? To šťastie a zvláštne napätie v celom tele?
Tak môže svoju milú opísať len ten, kto miluje. Láska skrášli tvár každého človeka. Ak sa pozerám na svoju milú očami lásky, je dnes rovnako krásna, ako bola v čase, keď som ju prvýkrát uvidel. Vlastne je ešte krajšia, pretože ju vidím so všetkým tým krásnym, čo sme spolu za tri desaťročia prežili.
Keď som ako chlapec počul, ako otec hovorí niečo podobné mojej mame, nechápal som, o čom hovorí. Mama už mala vrásky a veľa šedivých vlasov. Dnes, vďaka láske, verím svojej milej, keď mi hovorí, že sa jej páčim, pretože aj ona sa páči mne. Tridsať spolu prežitých rokov sa na nás podpísalo, obaja máme vrásky i šediny. Ale jej tvár vo mne stále vyvoláva to zvláštne jedinečné chvenie ako vtedy, keď som ju uvidel prvýkrát.

Bože, ďakujem Ti, že nám dávaš schopnosť hľadieť na iných očami lásky. Život je pre to oveľa krajší. Ďakujem, že ma učíš milovať.