Skôr než sa roztrhne strieborný motúzik a rozbije sa zlatá čaša, roztriešti sa džbán nad prameňom, poláme sa koleso na studni, prach sa vráti do zeme, tak ako bol, a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal. Kazateľ 12,6.7

Pred rokmi ma na bráne jedného cintorína zaujal nápis: „Čo ste vy, boli sme aj my; čo sme my, budete raz aj vy!“ Aj keď to nie sú veľmi optimistické slová, taká je realita života na tomto svete.
Vo svojej úvahe Šalamún prichádza k okamihu, ktorý je predelom medzi životom a smrťou. V ríši mŕtvych, v hrobe, nie je podľa neho žiaden život. Tieto slová napísal muž, ktorý sa snažil nájsť večný zmysel života sám, bez Stvoriteľa. Po mnohých márnych pokusoch však nakoniec opäť skonštatoval: „Márnosť márností, všetko je márnosť!“ (Kaz 1,2)
Smrť je podľa Šalamúna chvíľa, keď pre mňa zlato a striebro stratí hodnotu, ba aj studňa, ktorá bola v jeho krajine najcennejším majetkom človeka.
Bohom dnešného sveta sa stal majetok a hromadenie, mnohí sa klaňajú bohatstvu a sláve. Veria, že slávni ľudia sú svojím spôsobom nesmrteľní, preto sa im snažia vyrovnať. Šalamún to považuje za pochabosť a naivitu, lebo až príde okamih smrti, pre človeka to budú len smeti bez akéhokoľvek významu a ceny.
Kazateľ mi radí, aby som večnosť hľadal u Stvoriteľa prv, ako nastane smrť. Keď príde smrť, bude už neskoro čokoľvek zmeniť.

Pane Bože, Kazateľ ma motivuje premýšľať o smrti, ktorá sa týka aj mňa. Som rád, že budeš so mnou, keď vstúpi do môjho života.