Ten totiž, kto patrí ešte medzi živých, má nádej, lebo živý pes je na tom lepšie ako mŕtvy lev. Živí vedia, že zomrú, ale mŕtvi nevedia nič. Niet pre nich viac odmeny, lebo ich pamiatka je zabudnutá. Kazateľ 9,4.5

Na seminári o sprevádzaní umierajúcich som dostal otázku, či mám napísaný závet. Odpovedal som, že zatiaľ nie.
Keď sa Šalamún zapodieva otázkou smrti, pripomenie, že smrť je jediná vec, ktorou si môžeme byť istí. Všetci vieme, že zomrieme, len netušíme, kedy.
Z tohto pohľadu dáva otázka zo seminára zmysel. Teraz som tu – som živý, relatívne zdravý, spokojný a šťastný. Podľa Šalamúna som na tom lepšie než ktorýkoľvek slávny, ale už mŕtvy človek. Ešte totiž môžem ovplyvniť nielen svoj večný osud, ale aj také prízemné veci, ako je napríklad to, čo bude s mojím majetkom.
Mnohí ľudia žijú tak, ako keby nikdy nemali zomrieť. No múdry človek si uvedomuje svoju pominuteľnosť a počíta s tým, že smrť môže nastať v ktoromkoľvek okamihu jeho života.
Múdry človek sa takisto občas na chvíľu zastaví a premýšľa o tom, či by žil a konal rovnako, keby vedel, že o niekoľko dní zomrie. Nepoznám nikoho, kto by po takejto meditácii vyhlásil, že vo svojom rebríčku hodnôt nemusí nič meniť.
Všetci živí majú podľa Šalamúna nádej, ale využije ju iba ten, kto si uvedomuje krehkosť svojho pozemského bytia.

Bože, uvedomujem si svoju smrteľnosť a viem, že raz zomriem. Ďakujem, že mi ponúkaš nádej na večný život. Chcem sa jej držať.