Kto miluje striebro, striebra sa nenasýti, a kto miluje hojnosť, nikdy nemá dosť. Aj to je márnosť. Keď sa rozmáha majetok, pribúdajú aj tí, čo z neho jedia. Aký osoh má z toho majiteľ? Iba toľko, že jeho oči naň hľadia. Kazateľ 5,9.10

„O peniaze ide ľuďom vždy až na prvom mieste,“ hovorieval môj majster v práci. Aj keď mu stále častejšie dávam za pravdu, som rád, že poznám ľudí, o ktorých toto neplatí.
Poznám dokonca mnohých bohatých, o ktorých platí to, čo povedal Šalamún. Majú toľko, že by si mohli do smrti užívať a spokojne žiť, ale aj tak sa stále za niečím ženú, pretože chcú mať ešte viac.
Patrím k ľuďom, ktorým chutí. No, vďakabohu, viem, kedy mám dosť. Keď svoje telo poslúchnem a viac nejem, je mi fajn, ale keď pokračujem, riskujem, že mi bude zle. Šalamún hovorí, že o peniazoch nič také neplatí. Človek sa ich jednoducho nikdy nepreje, ba nenasýti. Preto je nebezpečné „milovať“ ich.
Nikto z nás sa nehnevá, keď má peniaze. Určite sa nám ľahšie žije, keď nemusíme počítať každý cent. Z iného uhla pohľadu nám však hrozí, že sa obklopíme vecami, po ktorých sme túžili, ale po čase zistíme, že ich vlastne ani nepotrebujeme.
Stretávam sa s ľuďmi, ktorí sa namiesto bohatnutia radšej venujú aktivitám, pri ktorých im hmotné bohatstvo nehrozí. Pomáhajú núdznym, na ktorých spoločnosť zabúda. Paradoxne, sú šťastnejší než tí, ktorí síce majú všetko, na čo si spomenú, ale šťastie v tom nenachádzajú.

Bože, mám rád peniaze. Nechcem však, aby v mojom rebríčku hodnôt zaujali prvé miesto. Vďaka Tebe viem, že mi šťastie neprinesú.