Ak dáš Bohu sľub, nemeškaj ho splniť, lebo v hlupákoch nemá zaľúbenie. Čo sľúbiš, splň! Lepšie je, ak nesľubuješ, ako keď sľúbiš, a nesplníš. Kazateľ 5,3.4

„Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú!“ Túto ľudovú múdrosť poznáme asi všetci od raného detstva.
Šalamún rieši otázku sľubov, ktoré Bohu dávame, a varuje nás, aby sme si zo Stvoriteľa nerobili blázna a správali sa k nemu s úctou. Nám, ktorí občas vyslovujeme neuvážené sľuby, radí, aby sme nesľubovali nič, čo si dobre nepremyslíme.
Ľudí možno sľubom napálime, ale Boha sotva. Výsledkom môže byť jedine to, že si pred ním budeme pripadať ako hlupáci. Môžeme skončiť ako Jefte, ktorý Bohu sľúbil: „Ak mi naozaj vydáš Ammónčanov do rúk a ja sa od nich bez ujmy vrátim, potom ktokoľvek mi z dvier môjho domu vyjde v ústrety, bude patriť Hospodinovi ako spaľovaná obeta.“ (Sud 11,30.31) Žiaľ, neuvážený sľub a márnomyseľnosť ho pripravili o jediné dieťa.
Šalamún nás teda vyzýva k opatrnosti. Ak sme veriaci, hovorme len to, čo si vopred dobre premyslíme a prediskutujeme s Bohom. Ak sa nám aj napriek tomu podarí Bohu niečo unáhlene sľúbiť, nebojme sa mu vyznať našu pochabosť. Nevyžaduje, aby sme splnili sľuby, ktoré nemotivuje láska, ale naša márnomyseľná hlúposť.
Šalamúnova rada sa netýka len nášho vzťahu s Bohom. Múdry je ten, kto zvažuje každý sľub skôr, ako ho vysloví.

Bože, neraz som v núdzi sľúbil niečo, čo som potom nedokázal splniť. Uč ma viac premýšľať a niekedy radšej mlčať.