Márnosť márností, povedal Kazateľ, márnosť márností, všetko je márnosť. Aký zisk zostane človeku pri všetkej jeho námahe, ktorou sa namáha pod slnkom? Pokolenie odchádza, pokolenie prichádza, zem však stále zostáva. Kazateľ 1,2-4

„Náhodou som sa narodil a žijem. Ak budem mať šťastie, nedožijem sa takej staroby ako dedo, o ktorého sa teraz musíme všetci starať!“ Tak kedysi opísal kamarát zmysel svojho života.
Šalamún prežíval úžasné obdobie. Obdivovali ho panovníci okolitých aj vzdialených krajín a čo je dôležité, skrze svoju múdrosť nemusel nikdy bojovať. Potom však nastalo obdobie, ktoré až také slávne nebolo.
Mnohí si vtedy mysleli, že kráľ sa zbláznil. Najprv začal uctievať božstvá svojich žien, potom odmietal akéhokoľvek boha. Snažil sa nájsť zmysel svojho života v nezávislosti od Stvoriteľa a trvalo mu veľmi dlho, kým zistil, že ho nenájde.
Na konci života sa rozhodol, že svoje hľadanie a blúdenie opíše v knihe, ktorú nazval Kazateľ. V momente, keď zase zmúdrel, hneď v úvode napísal, na čo prišiel: „Život bez viery sa dá vyjadriť jediným slovom: MÁRNOSŤ!“
Kráľ znovu nachádza Boha a prostredníctvom toho aj stratenú múdrosť. Potom opisuje svoje tápanie. Prečo to robí? Pretože si praje, aby sme nerobili rovnaké chyby ako on. Pre svoju pochabosť stratil najlepšie roky svojho života, no s Božou pomocou mení svoju prehru na víťazstvo. Napísal knihu, vďaka ktorej svoju stratu zmenil na náš zisk – v prípade, ak sa rozhodneme načúvať mu.

Bože, sme stále rovnakí, keď sa snažíme dokázať, že to zvládneme aj bez Teba. Ďakujem, že trpezlivo čakáš, kým sa nám otvoria oči.