Tu zvolala žena, ktorej ten živý syn patril. Kráľovi povedala, pretože sa v nej ozval materinský súcit k vlastnému synovi: Pane môj, dajte jej to živé dieťa a nezabíjajte ho! Tá druhá však povedala: Roztnite ho, nech nebude ani moje, ani tvoje! Kráľ rozhodol: Živé dieťa dajte tejto a nezabíjajte ho! Ona je jeho matka. Prvá kniha kráľov 3,26.27

Nechcel by som byť sudcom. Existujú prípady, keď ani ten najmúdrejší a najlepší sudca nemá istotu, že rozhodol správne. S takým pocitom sa nežije ľahko.
Šalamún dostal od Boha nebeskú múdrosť, a i preto dokázal rozlúsknuť tie najkomplikovanejšie spory. Jedným z nich bol prípad dvoch žien, ktoré priniesli jedno živé a jedno mŕtve dieťa. Obe tvrdili, že mŕtve patrí tej druhej. Mladý kráľ zvolil zvláštnu metódu, pri ktorej všetkým prítomným ženám muselo pukať srdce. Vlastne nie všetkým. Jednej žene to bolo jedno. „Keď ho nebudem mať ja, nech ho radšej nemá nikto,“ povedala si v duchu a nahlas vyslovila súhlas k usmrteniu dieťaťa. V tej chvíli všetci pochopili kráľovu genialitu.
„V jednoduchosti je krása“ a Šalamún dokazuje, že je to pravda. Múdrosť nemusí byť zložitá, mohli by sme ju nazvať aj „sedliackym rozumom“. Ten nám dnes často chýba, na čo neskôr doplácame, keď naletíme rôznym podvodníkom. Pritom stačí tak málo – zastaviť sa, vziať rozum do hrsti a chvíľu premýšľať.

Bože, nauč ma používať sedliacky rozum a tam, kde nestačí, hľadať radu a múdrosť u Teba, ako to robil Šalamún.