Keď sa Mefibóšet, Jonatánov syn a Saulov vnuk, dostavil k Dávidovi, padol na tvár a poklonil sa. Dávid zvolal: Mefibóšet! Ten odpovedal: Tu je tvoj služobník. Dávid mu povedal: Neboj sa! Pre tvojho otca Jonatána ti chcem preukázať láskavosť. Vrátim ti všetky pozemky po tvojom starom otcovi Saulovi a budeš sa trvalo stravovať pri mojom stole. Druhá Samuelova kniha 9,6.7

Na vojne som mal problémy pre svoju vieru. V časoch totality mi dokonca hrozil prokurátor, ale zastal sa ma jeden veliteľ. Zaujímalo ma preto, prečo mi pomohol, keď ma vôbec nepoznal.
Tento veliteľ mi neskôr povedal, že ako chlapec chodieval k babičke do malej dedinky pod Tatrami. Susedka vraj bola veriaca tak ako ja. Veľmi mu prirástla k srdcu, preto sa ako vojak z povolania rozhodol, že pomôže každému „sobotárovi“ vo svojom útvare, ktorý sa z dôvodu svojej viery dostane do problémov.
Mefibóšet, Saulov vnuk, bol predvolaný pred kráľa Dávida. Nevyzeral veľmi nadšene, keďže vedel, čo spôsobil jeho starý otec súčasnému panovníkovi. Mal strach, že kráľ sa za všetko pomstí jemu. Aké veľké však bolo jeho prekvapenie, keď sa dozvedel, že dostane späť nielen dedov majetok, ale navyše smie jesť pri kráľovskom stole. To všetko pre to, že jeho otec Jonatán uzavrel s Dávidom silné priateľstvo…
Dávidov príbeh ma núti zamyslieť sa nad tým, ako sa správam k svojim „Mefibóšetom“. Viem preniesť svojho priateľského ducha a priazeň voči ich otcom aj na nich? Priateľstvo sa predsa nemusí skončiť smrťou. Môže existovať ďalej – prostredníctvom detí mojich mŕtvych priateľov.

Bože, nauč ma vidieť nielen svojich priateľov, ale aj ich blízkych. Pomôž mi vidieť ich potreby a pomáhať im.