No služobníci kráľovi nechceli vystrieť ruku proti Hospodinovým kňazom a pozabíjať ich. Kráľ povedal Doégovi: Pristúp teda sám a pobi kňazov! Edómčan Doég pristúpil a sám ich pobil. V ten deň usmrtil osemdesiatpäť mužov, čo nosili ľanový efod. Prvá Samuelova kniha 22,17.18

Grafiti na stenách kostolov a modlitební, „umelcove“ spermie vo svätenej vode, pováľané náhrobky na cintorínoch… Je nám vôbec ešte niečo „sväté“?
Kráľ Saul cíti, že sa mu situácia vymyká z rúk. Dávid, ktorého chcel dať tajne zavraždiť a zbaviť sa tak konkurencie, utiekol. Cestou vzal zo svätyne Goliášov meč.
Saul je od zlosti celý bez seba, a tak stráca posledný zvyšok súdnosti. Dáva rozkaz, aby bol zabitý nevinný kňaz a s ním celý jeho rod. Dokonca aj stráž, ktorá bola zvyknutá na všeličo, odmieta splniť tento šialený rozkaz. Poslúchne iba pohanský sluha, ktorí cíti, že by z toho mohol mať prospech.
Kráľ Saul porušil všetky nariadenia či zákony. Pocit moci ho tak ovládol, že je ochotný urobiť čokoľvek, aby sa ešte chvíľu udržal pri moci. Keďže nemôže zabiť Dávida, svoju zlosť si vybije tým, že vyvraždí celý kňazský rod. Odchádza s pocitom horkého víťazstva, ale v kostiach už cíti, že mu to u Boha len tak neprejde. Čoskoro sa presvedčí, že jeho tušenie bolo správne.
Každé obdobie má svoje mantinely, ktoré nikto beztrestne neprekročí. Potrebujeme ich aj my, aj naše deti. Ak dovolíme, aby zanikli, pílime si tým konár pod našou, už aj tak chradnúcou civilizáciou a nemáme právo prežiť…

Bože, daj mi schopnosť vážiť si to, čo je cenné nielen pre mňa, ale aj pre druhých. Nauč ma rešpektovať, čo je sväté.