Nech mi urobia svätostánok, aby som mohol bývať medzi vami. Všetko urobte presne podľa toho, čo ti ukazujem ako vzor príbytku a celého jeho zariadenia. Druhá kniha Mojžišova 25,8.9

V tridsiatych rokoch minulého storočia vraj ruské matky učili svoje deti modlitby k Leninovi. Idea komunizmu im vzala Boha, preto hľadali nový objekt uctievania.
Hospodin nabáda Židov, aby mu postavili svätyňu, pretože chce bývať medzi nimi. Praje si, aby mohli sledovať jeho konanie, a tak ho uctievať ako svoju najvyššiu autoritu.
Ľudia radi niečo alebo niekoho uctievajú. V čase môjho dospievania sa v prílohe Červeného práva objavila básnička, z ktorej si pamätám len malý kúsok: „Ruský súdruh Lenin, ležíš tam v mramorovom hrobe, kúštiček sa uhni, súdruh Lenin, ja si tam ľahnem k tebe!“ Čo na to poviete?
Možno sa nad touto básničkou usmejeme, ale radšej by sme si mali položiť otázku: „Sme dnes lepší?“ Poznám totiž ľudí, ktorí veria, že na Marse žijú zelení mužíčkovia s tykadlami na hlave. Pre zelených je svätyňou príroda, pre alkoholika zase hostinec, v ktorom sa čapuje dobré pivo. A čo taký šport? Nie je práve šport oblasťou, v ktorej je množstvo posvätne uctievaných vecí?
Hospodin si praje, aby Izraeliti uprostred tábora vyhradili miesto na uctievanie, kde bude stáť svätyňa na jeho slávu. Vyzýva ich, aby uctievali Boha, ktorý im vrátil slobodu a stále ich chráni. Majú si preto vybrať, koho budú uctievať a komu sa budú klaňať.
Aj ja môžem dať Stvoriteľovi miesto v centre svojho života. Získam tak istotu, že na to, čo ma čaká, nikdy nezostanem sám.

Pane Bože, každý sa niekomu alebo niečomu klania. Ja sa však chcem klaňať Tebe. Urob si svätyňu v mojom srdci.