Nebudeš túžiť po dome svojho blížneho a nebudeš túžiť ani po manželke svojho blížneho, ani po jeho sluhovi, ani jeho slúžke, ani jeho volovi, ani jeho oslovi; ani po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu! Druhá kniha Mojžišova 20,17

„Synku, závisť je ako hnis v kostiach,“ hovorieval mi dedko. Ja som vtedy nerozumel, čo je závisť, nieto ešte hnis. Dnes už poznám oboje a musím dať dedkovi za pravdu.
Závisť je naším veľkým problémom. Takým veľkým, že o nej Boh hovorí aj v Desatore. V ňom dáva rady ľuďom, ktorí túžia po šťastnom a spokojnom živote. V závere tohto dôležitého dokumentu Boh tvrdí, že šťastný môže byť iba ten, kto iným nezávidí.
Dnes viem, že môj dedko vtedy citoval Bibliu. V knihe Prísloví múdry Šalamún hovorí: „Pokojné srdce dodá telu život, no žiarlivosť je nákazou v kostiach.“ (Prísl 14,30) Dnes už na základe vlastnej skúsenosti viem, ako sa cíti človek, ktorého „zožiera závisť“. Nie je to nič príjemné.
Závisť dokáže človeka pripraviť o akúkoľvek radosť. Sám si uvedomujem, že keď sa začnem pozerať po tom, čo mi nepatrí, strácam schopnosť vnímať pozitíva toho, čo mám. Namiesto radosti sa zrazu umáram túžbou po tom, čo nemám.
Závisť a šťastie nejdú dokopy. Ak chcem byť šťastný, musím závisť navždy vykázať zo svojho života. Stačí, ak sa budem riadiť slovami našich predkov: „Dopraj a bude ti dopriané.“

Bože, nechcem túžiť po tom, čo patrí niekomu inému. Nechcem sa dať zožierať závisťou. Nauč ma byť dobroprajným človekom.