Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu. Druhá kniha Mojžišova 20,16

„Niečo ti prezradím, ale musíš mi sľúbiť, že to nikomu nepovieš! Je to tajomstvo!“ Túto vetu som počul veľmi často. Kedysi vo mne prebúdzala zvedavosť; dnes som však radšej, keď sa s ňou nestretávam.
Poznáte niekoho, kto nikdy nikomu neublížil – ani slovom? Počul som anekdotu o tom, ako prišiel k nebeskej bráne zástup ľudí a chcel vstúpiť do Božieho kráľovstva. Peter postupne vymenovával jednotlivé body Desatora: „Ak ste proti tomuto prikázaniu nezhrešili, môžete zostať. Ak áno, musíte odísť!“ Po každom bode vždy ubudlo niekoľko ľudí a odišli. Tak Peter došiel až k deviatemu prikázaniu. Keď ho prečítal, odchádzajú všetci – až na jednu ženu. Peter vzápätí na nich zavolá: „Tú hluchú vezmite zo sebou!“
Nie je jednoduché udržať jazyk na uzde. Jakub vo svojom liste kresťanom píše, že „jazyk nik z ľudí nevládze skrotiť“. (Jak 3,8) Aj izraelský kráľ Dávid dobre vedel, ako ľahko sa dá zhrešiť jazykom, a preto prosí Boha: „Hospodin, postav mi k ústam stráž a hliadku k dverám mojich pier.“ (Ž 141,3)
V mladosti ma priťahovali informácie o iných ľuďoch, ktoré zaváňali senzáciou alebo tajomstvom. Dnes sa mi žije lepšie bez takýchto správ. Ono totiž nie je jednoduché udržať jazyk za zubami, keď viete niečo, o čom druhí nemajú ani tušenie. Niečo, čo by si iste radi vypočuli všetci – až na toho, koho sa to týka.
Ľudová múdrosť hovorí: „Čo nevieš, nepovieš!“ A keďže nechcem šíriť klebety, nemám záujem ich ani počúvať.

Bože, prosím, dávaj pozor na môj jazyk! Nechcem ním nikomu ublížiť.