Nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý je v tvojich bránach. Druhá kniha Mojžišova 20,10

Občas počúvam ódy na to, ako nás moderná doba oslobodzuje a stará sa o to, aby mal každý človek rovnaké práva. Niečo podobné môžeme nájsť aj v praxi starého Izraela.
Hospodin v zmluve s Izraelom pripomína zásadu platnú už od čias raja. Stvoriteľ oddelil siedmy deň nielen pre náš odpočinok, ale predovšetkým na to, aby sme vytvárali spoločenstvo s Bohom, naším Stvoriteľom.
Odvtedy, čo sa ľudia učili v raji každý siedmy deň odpočívať, uplynuli tisícročia. Židia dávno zabudli, čo znamená odpočívať a mať spoločenstvo s Bohom. Preto ich to chce Boh znovu naučiť – začal teda mannou, ktorá siedmy deň nepadala. Teraz na to nadväzuje štvrtým prikázaním.
V tomto paragrafe pripomína veľmi dôležitý princíp. Okrem mužov majú právo na odpočinok – ktorý majú Židia dodržovať každú sobotu – aj ich ženy, deti, otroci, ba aj ich dobytok. Každý, kto žije v Izraeli, má právo na deň odpočinku.
Nemáme zabúdať ani na hostí, aj tí majú prijať siedmy deň ako deň svojho odpočinku. Ak sa prispôsobia, môžu ho sláviť s nami a v tom momente bude pre nás jednoduchšie prijať ich medzi seba.
Štvrtý paragraf nás súčasne chráni aj pred chamtivosťou a aj preto nás Hospodin učí každý siedmy deň odpočívať.

Bože, občas mám problém šiesty deň večer odložiť prácu. Preto som rád, že mi neradíš odpočívať, ale dávaš mi to príkazom.