Potom Boh povedal Abrahámovi: Svoju manželku Sáraj už nebudeš volať Sáraj, lebo jej meno bude Sára. Ja ju požehnám a dám ti z nej syna. Požehnám ju a stane sa matkou národov; vyjdú z nej králi národov. Abrahám padol na tvár, zasmial sa… Prvá kniha Mojžišova 17,15-17

Ako chlapec som veľmi rád počúval rozprávanie mojej babičky. Dodnes spomínam, ako som jej visel pohľadom na perách, keď mi opisovala históriu vzniku židovského národa. Možno vtedy sa zrodil môj vzťah k Bohu i moja dôvera v to, čo povedal.
Abrahámova žena sa volala Sáraj, čo znamená „moja princezná“. V očiach svojich rodičov bola princezná. Hospodin „trošku“ upravil jej meno, keď vzal jedno písmenko. Nemala byť urodzenou paňou iba v očiach rodičov, ale mala sa stať kňažnou národov, ktorou sa stane vďaka tomu, že svojmu mužovi porodí syna.
Abrahám a Sára čakali dlhé desaťročia, že sa im narodí dieťa. Dlho prosili Stvoriteľa, aby im túto túžbu splnil. Teraz sa už za to nemodlia, lebo Sára je po prechode a dieťa už nemôže mať. Preto sa Abrahám usmieva, keď počuje tento nádherný sľub. Má jednoducho pocit, že už je naozaj neskoro.
Hospodin sa pri tom nesmeje, myslí to vážne a napriek tomu aj na jeho tvári žiari úsmev. Zatiaľ čo Abrahámov skrývaný smiech je prejavom pochybnosti, Boží úsmev je vyjadrením radosti, že týmto dvom milovaným ľuďom splní ich sen.

Bože, aj ja sa pri čítaní Biblie niekedy usmievam, pretože Tvoje sľuby sa mi zdajú nesplniteľné. Príbeh Abraháma a Sáry však dokazuje, že Ty svoje slovo splníš. Premeň, prosím, môj pochybovačný úsmev na úsmev radosti, aký už teraz vidím na Tvojej tvári.