Abrám však sodomskému kráľovi odpovedal: Prísažne dvíham ruku k Hospodinovi, Najvyššiemu Bohu, Tvorcovi neba a zeme, že nevezmem ani len nitku, ani remienok z obuvi, vôbec nič z čohokoľvek, čo je tvoje, aby si nepovedal: Obohatil som Abráma. Nechcem nič, iba to, čo zjedlo služobníctvo, a podiel pre mužov, ktorí šli so mnou… Prvá kniha Mojžišova 14,22-24

Ľudová múdrosť hovorí, „že o peniaze ide vždy až na prvom mieste“. Napokon, kto z nás nie je rád, keď nemusí otáčať každý cent?
Abrám porazil koalíciu štyroch mestských kráľovstiev, ktorá predtým porazila iných päť kráľovstiev a zajala pritom Lóta, jeho synovca. Cestou z boja vracia oslobodeným zajatcom vojnovú korisť, na ktorú mal podľa vtedajšieho zvykového práva nárok.
Jednému z oslobodených kráľov Abrám hovorí, že nebojoval pre korisť samotnú. Abrám nie je bohatý vďaka ľuďom. Bohatým ho robí Boh – tým, že mu žehná. Preto nepotrebuje nič z toho, čo v bitke získal, ale berie si iba spravodlivý podiel pre svojich mužov a náhradu za náklady, ktoré si táto vojna vyžiadala.
Hoci urobil v živote mnoho prešľapov a ďalšie ho ešte čakajú, v tejto situácii sa však zachoval veľmi prezieravo. Svojím konaním dal najavo, na koho sa chce v živote spoliehať. Nie je to človek, ale Boh, s ktorým sa rozhodol spojiť svoju budúcnosť.
Pri čítaní Abrámovho príbehu si kladiem otázky: Čo je hlavnou motiváciou môjho konania? Nemotivuje ma iba túžba po zisku? Nepodlieham tejto túžbe často aj ja?

Bože, rovnako ako Abrám, tak aj ja túžim po tom, aby si zárukou môjho „bohatstva“ bol len Ty.