Abrámovi sa zjavil Hospodin a povedal mu: Túto krajinu dám tvojmu potomstvu. Potom tam postavil oltár Hospodinovi, ktorý sa mu zjavil. Prvá kniha Mojžišova 12,7

Abrám je konečne so svojou rodinou v „zasľúbenej krajine“. Zasľúbenej nie jemu, ale jeho potomkom. Keď sa rozhliadol po krajine, zrazu uvidel Boha. Hospodin sa mu ukázal a on mu za to z vďačnosti postavil oltár.
Stvoriteľ opakuje svoj sľub. Krajina, ktorú Abrám vidí, bude raz patriť jeho potomkom. V týchto slovách je ešte jedno dôležité uistenie – Abrám bude mať so svojou neplodnou ženou dieťa. Bude otcom, pretože inak by Hospodin nemohol splniť svoj sľub.
Abrám vidí Boha a je plný vďačnosti. To, čo vidí, sa ani nesnaží opísať. Vie, že každé stretnutie s Bohom je autentické a neopísateľné, musí sa prežiť na vlastnej koži.
„Videl si niekedy toho svojho Boha? Stretol si ho niekedy na ulici?“ Podobných otázok som dostal neúrekom. Mnohí tvrdia, že veriť sa dá len tomu, čo vidím a na čo si môžem siahnuť.
Keby ste sa ma spýtali, či som niekedy stretol Boha na ulici, musel by som úprimne povedať, že nie. Napriek tomu som ho neraz videl. Stretávam jeho deti, o ktorých platí: „Celý otecko!“ Majú vo svojom vnútri odtlačok Božieho charakteru. Vždy, keď ich vidím, mám pocit, ako keby som stretol samotného Boha.

Bože, ďakujem Ti za ľudí, ktorí mi svojím konaním ukazujú, ako veľmi ma miluješ. Vlož, prosím, svoj charakter aj do môjho vnútra.