Hospodin povedal Abrámovi: Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa, zvelebím tvoje meno. Buď požehnaním! Vtedy Abrám odišiel, ako mu prikázal Hospodin. Prvá kniha Mojžišova 12,1.2.4

Netužili ste byť niekedy slávni? Myslím si, že aj ten, kto odpovie nie, v kútiku duše o sláve sníva. Byť verejne známy nie je až taká zlá predstava. Alebo sa mýlim?
Po odchode z Cháranu putuje Abrám spolu so svojou ženou a s rodinou svojho synovca Lóta. Opustí pohodlie mesta, pretože mu Hospodin ponúkol život kočovníka, a tak sa presúva krajinou podľa toho, kde sú práve najlepšie pastviny. Pomaly sa blíži k zasľúbenej zemi. Občas sa karavána zastaví, lebo Abrám je dobrý pastier a dopraje svojmu stádu odpočinok.
Abrám sa nebál prijať Božiu ponuku. Zároveň neviem, ako si predstavoval, že Boh „zvelebí jeho meno“. V tom čase ešte nemal potomka, a tak mohol s Bohom diskutovať iba o tom, či to vôbec má zmysel. Dôveroval však Stvoriteľovi, preto sa vydal na cestu. Veril, že kočovník s Božou ochranou a požehnaním je na tom lepšie než ten, kto odmietne Božiu vôľu a vydá sa cestou svojvôle.
Roky plynuli a Abrám stále kočoval. Viem si predstaviť, že občas si položil otázku: „Rozhodol som sa správne?“ Určite mu to niekedy chvíľu trvalo, kým si odpovedal: „Áno!“

Bože, aj ja som prijal Tvoju výzvu, aby som sa vydal na cestu do Tvojho kráľovstva. Posilni ma vždy, keď budem pochybovať o tom, či som sa rozhodol správne.