Potom povedali: Poďme, vybudujme si mesto a vežu, ktorá svojím vrcholom bude siahať do neba. Tak sa preslávime a nerozptýlime sa po celej zemi. Prvá kniha Mojžišova 11,4

Hovorí sa, že je vždy dobré myslieť na „zadné dvierka“. Otázkou je, či je to nevyhnutné. Poznám situácie, keď práve takéto konanie podkopáva vzájomnú dôveru.
Ľudstvo sa po potope rýchlo rozrastá a napĺňa príkaz, ktorý dal Stvoriteľ Noachovej rodine. Pribúda ľudí aj zvierat, no zatiaľ čo zver postupne obsadzuje ďalšie nové územia, ľudia majú tendenciu zostať pohromade.
Ľudia začínajú pochybovať: „Čo keby už dúha nikdy nevyšla? Čo keby si to Stvoriteľ rozmyslel? Musíme vymyslieť nejaký náhradný plán pre prípad, že by sa Boh rozhodol potopu zopakovať!“
V týchto chvíľach sa rodí myšlienka vybudovať vysokú vežu, v ktorej by prežili akúkoľvek prírodnú katastrofu. Plán si získava množstvo prívržencov a ľudia sa čoskoro púšťajú do práce. Veria, že sa stanú nezávislí od platnosti Stvoriteľovho slova i jeho sľubu, že už nikdy nezničí zem potopou.
A tak opakujú rovnakú chybu, akej sa dopustili ich prarodičia v raji. Túžia po tom, aby si mohli robiť, čo chcú, nehľadiac na to, čo si o tom myslí ich Stvoriteľ.
Boh si praje, aby sme si prostredníctvom tohto príbehu uvedomili ničivé dôsledky svojvoľného konania. My však Bohu nedôverujeme a radšej sa učíme z vlastných chýb. Potom sa ľutujeme a za všetko obviňujeme práve jeho. Kedy sa konečne poučíme?

Bože, neviem sa zbaviť túžby mať „zadné dvierka“ aj vo vzťahu s Tebou. Neviem Ti plne dôverovať, ale verím, že sa to naučím.