Potom Noach postavil oltár Hospodinovi… Hospodin pocítil príjemnú vôňu a povedal si: Už nikdy pre človeka neprekľajem zem, lebo zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti náklonné na zlé. Preto už nikdy nevyhubím všetky živé bytosti, ako som to urobil. Kým bude trvať zem, sejba ani žatva, chlad ani horúčava, leto ani zima, deň ani noc neprestanú. Prvá kniha Mojžišova 8,20-22

Poznám ľudí, ktorí majú pocit bezvýznamnosti, pretože nepatria medzi uznávané osobnosti a skoro nikto ich nepozná. Pritom mnohí z nich sú pre náš svet oveľa väčším prínosom než väčšina známych „celebrít“.
Neviem, čo si o sebe myslel Noach, keď staval oltár a potom naň Stvoriteľovi priniesol obeť. Tuším však, prečo to všetko robil. Chcel tým vyjadriť svoju vďačnosť, dať najavo, že nezabudol, komu vďačí za záchranu.
V Biblii čítame, že jeho obeť Hospodinovi voňala tak veľmi, že sa rozhodol dať ľuďom závažný sľub. To, čo prežil Noach so svojou rodinou, sa už nikdy nezopakuje – ľudia sa tak nemusia báť globálnej záplavy, ktorá by zničila všetko živé.
Noach postavil Hospodinovi oltár a v tej vďakou opojenej nálade si ani neuvedomil, že nám tým zaistil bezpečie pred pohromou, ktorú práve prežil.
Ešte stále si pripadáte bezvýznamne? Podľa tohto príbehu by sme sa takýmto pocitom nemali poddávať. Skúsme radšej „postaviť Hospodinovi oltár“ ako Noach. Naša zem má z toho dodnes úžitok, lebo Boh jej už nikdy nebude zlorečiť.

Bože, chcem Ťa uctievať a sláviť podobne ako Noach. Prijmi, prosím, môj život ako „voňavú“ obeť, ktorú ti chcem priniesť.