On odpovedal: Počul som tvoj hlas v záhrade, zľakol som sa, pretože som nahý, a tak som sa skryl. Potom sa ho spýtal: Kto ti povedal, že si nahý? Nejedol si azda zo stromu, z ktorého som ti zakázal jesť? Človek odvetil: Žena, ktorú si mi dal, aby bola so mnou, dala mi z toho stromu, tak som jedol. Prvá kniha Mojžišova 3,10-12

Ako reagujete, keď ste pristihnutí pri niečom, čo nie je správne? Dokážete si chybu priznať alebo sa vyhovárate? Často počujem odporúčanie, že treba v každej situácii zatĺkať, dokonca aj vtedy, keď sme pristihnutí pri čine.
Stvoriteľ prichádza do raja a naši prarodičia sa pred ním skrývajú. Uvedomujú si, že niečo sa zmenilo. Boh sa pýta najskôr muža. A práve na základe toho si mnohí myslia, že tým dáva najavo, kto je korunou stvorenia. Ja s tým však nesúhlasím.
Muž dostáva otázku ako prvý preto, aby jeho reakcia upozorňovala na to, že hriech robí z človeka zbabelca. Namiesto priznania svojej chyby, keď uveril hadovým slovám, zvaľuje všetko na svoju manželku. Neklame, keďže ten kúsok ovocia mu skutočne ponúkla žena. No jeho postoj je voči nej nečestný a on to dobre vie.
Muž, ktorý mal svoju ženu chrániť, na ňu teraz žaluje. Pritom si neuvedomuje, že Boh dobre vie, čo sa stalo. Taký je hriech – robí z nás zbabelcov, ktorí pokojne „potopia“ hoci vlastnú ženu.
Mnohí sa domnievajú, že hriech je ich súkromná vec, no mýlia sa. Náš hriech škodí nielen nám, ale aj našim blízkym.

Nie som lepší. Podlieham pokušeniu a nemám odvahu priznať sa k svojmu hriechu. Bože, prosím, zbav ma mojej zbabelosti.