Ellen Gould White (26. 11. 1827 - 16. 7. 1915) stála pri založení Cirkvi adventistov siedmeho dňa

E. G. White – Ellen Gould Harmonová sa narodila 26. 11. 1827 v Gorhame (Maine), na severe New Englandu. Keď mala deväť rokov, jedna zo spolužiačok jej z nejakého dôvodu hodila do tváre kameň. Tento ťažký úraz ju telesne nielen veľmi oslabil, ale stál ju takmer život. Čoskoro sa ukázalo, že pre telesnú slabosť sa so školou muselarozlúčiť.

Keď ako jedenásťročná, spolu s matkou Eunikou a otcom Robertom Harmonom, navštívila metodistické stanové zhromaždenie, odovzdala svoje srdce Bohu. Krátko nato bola pokrstená biblickým krstom ponorením a prijatá za členku metodistickej cirkvi. V roku 1840 začala spolu s členmi rodiny Harmonovcov navštevovať zhromaždenia adventne veriacich kresťanov v Portlande. S dôverou prijímala posolstvá Williama Millera a jeho spolupracovníkov o blízkom príchode Krista a dychtivo očakávala jeho skorý advent. Hoci bola mladá, trpkosť veľkého sklamania po 22. októbri 1844 na ňu doľahla veľmi skľučujúco. V nasledujúcich dňoch zmätku, spolu s ostatnými veriacimi, úpenlivo prosila Pána, aby im osvecoval cestu a viedol ich. Keď sa jedného decembrového rána roku 1844 so štyrmi ženami modlila, mimoriadne ju prenikla Božia moc. Najprv strácala z dohľadu všetko pozemské a potom, v obraznom videní, pozorovala putovanie adventného ľudu do Božieho mesta, i odmenu verných. Toto sedemnásťročné dievča rozochvene vyrozprávalo svoju prvú skúsenosť, ako aj nasledujúce videnia spoluveriacim v Portlande. Neskôr s nimi oboznámila ďalšie skupiny adventistov v Maine, i v ostatných štátoch severnej Ameriky.

V auguste 1846 sa Ellen Harmonová vydala za Jamesa Whitea, mladého veriaceho kazateľa. Ďalších 35 rokov ich spoločného života uplynulo v úzkej spolupráci a v namáhavom evanjelizačnom úsilí, ktoré 6. augusta 1881 ukončila smrť Elleninho manžela. Spolu cestovali po Spojených štátoch; kázali, písali, zakladali, budovali, organizovali a viedli mladé adventné hnutie. Čas a skúšky ukázali, aké rozsiahle a pevné základy položili, a ako rozvážne a spoľahlivo ich budovali. Medzi adventistami siedmeho dňa založili v rokoch 1849-1850 edičné dielo a koncom päťdesiatych rokov 19. storočia cirkevnú organizáciu s dobrým podporným systémom. Toto úsilie vyvrcholilo v roku 1863 zriadením Generálnej konferencie adventistov siedmeho dňa. Začiatkom šesťdesiatych rokov rozvinula cirkev rozsiahlu výchovnú činnosť a v polovici šesťdesiatych rokov sa zrodilo lekárske dielo. Plán stanových zhromaždení vznikol v roku 1868 a v roku 1874 vyslali adventisti s. d. svojho prvého misionára zo Spojených štátov do Európy.

E. G. White a jej manžel James Springer White boli zosobášení 30. augusta 1846 v Portlande (americký štát Maine).

Všetko toto plánovanie, budovanie a všetok rozmach sprevádzali posolstvá, rady, pokyny a povzbudzovania z úst a pera E. G. Whiteovej.Posolstvá, určené cirkvi, mali spočiatku formu osobných listov a článkov v časopise Present Truth (Prítomná pravda). Ellen Whiteová vydala roku 1851 svoju prvú 64stránkovú knihu „A Sketch of the Christian Experience and Views of Ellen G. White“ (Náčrt kresťanskej skúsenosti a videní E. G. Whiteovej). V roku 1855 začala vychádzať celá séria číslovaných brožúr s nadpisom „Testimony for the Church“ (Svedectvo pre cirkev). Týmto sa cirkvi z času na čas sprístupnili odkazy a napomenutia, ktoré Pán posielal na požehnanie a usmernenie svojho ľudu. Stály záujem veriacich o tieto posolstvá viedol k tomu, že Svedectvá vyšli roku 1855 v štyroch knihách s dodatkom tých zväzkov, ktoré vyšli od roku 1889 a 1909. To všetko tvorí deväťzväzkovú sériu „Svedectiev pre cirkev“.

Hoci Whiteovci strávili mnoho času cestovaním a verejnou činnosťou, do roku 1885 bývali na východe Spojených štátov. Na ďalších sedemnásť rokov sa usadili v štáte Michigan. Od r. 1872 až do smrti Jamesa Whitea (1881) bývali zväčša v Kalifornii. Hoci E. G. Whiteová nebola fyzicky nikdy príliš silná, od polovice svojho života sa tešila dobrému zdraviu.

Whiteovcom sa narodili štyri deti. Najstarší syn Henri žil 16 rokov, najmladší Herbert zomrel trojmesačný. Dvaja prostrední chlapci, Edson a William sa dožili vysokého veku a obaja sa aktívne zapojili do diela adventistov siedmeho dňa.

V roku 1885 odišla E. G. Whiteová do Európy. Bolo to na návrh Generálnej konferencie. Počas svojho dvojročného európskeho pobytu podporovala rozvíjajúce sa dielo. Bývala v Bazileji vo Švajčiarsku, mnoho cestovala po južnej, strednej a severnej Európe, zúčastnila sa na veľkých zhromaždeniach cirkvi a zborovom živote veriacich v jednotlivých úniách. Ďalšie štyri roky strávila v Spojených štátoch. V roku 1891, z rozhodnutia Generálnej konferencie, odcestovala do Austrálie. V rozsiahlom austrálskom misijnom poli pôsobila deväť rokov a pomáhala zakladať a budovať dielo, najmä výchovné a lekárske odvetvie. E. G. Whiteová sa vrátila do Spojených štátov roku 1900 a usadila sa v blízkosti mesta St. Helene v Kalifornii, kde bývala až do svojej smrti roku 1915.

Požehnaný vplyv E. G. Whiteovej cítili adventisti s. d. po celý jej život. Navštevovala zbory, zasadnutia Generálnej konferencie a podľa možností aj stanové zhromaždenia. Táto činnosť ju často viedla z jedného zhromaždenia do druhého. Niektoré návštevy vyžadovali aj dlhší pobyt na jednom mieste. Vtedy prednášala nielen členom cirkvi, ale aj veľkým všeobecným zhromaždeniam.

Desiatky rokov pravidelne prispievala do cirkevných časopisov. Tieto, každý týždeň inšpirované nové posolstvá, pôsobili tichým, ale požehnaným vplyvom. Občas vychádzali jej knihy, ktoré záujemcovia vždy dychtivo čítali. Náplňou jej požehnaného diela bola snaha podať cirkvi a svetu poučenia a rady, ktoré sama dostala v duchovných videniach. Videnia dostávala po celý život. Jedno z prvých, z roku 1858, sa stalo základom diela „Veľký spor vekov“. Zjavenia, ktoré dostala počas šiestich mesiacov, vyšli v malom zväzku „Duchovné dary, zv. 1“. V mnohých nasledujúcich videniach sa udalosti veľkého sporu vyjavovali stále podrobnejšie, takže E. G. Whiteová v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch prepracovala celé dielo a vydala ho v štyroch knihách pod názvom „Duch proroctva„ čo neskôr rozšírila na päťzväzkovú sériu „Veľkej drámy vekov„: Patriarchovia a proroci, Proroci a králi, Túžba vekov, Skutky apoštolov, Veľký spor vekov. Napísala ešte ďalšie veľmi pôsobivé diela, ako sú Služba zdraviu, Kristove podobenstvá, Výchova, Myšlienky z vrchu blahoslavenstiev a asi desať zväzkov venovaných zvláštnym radám: Služobníci evanjelia, Knižný evanjelista, Rady rodičom, učiteľom a študentom a iné. Známe dielo Cesta ku Kristovi čítali milióny ľudí; vyšlo vo viac ako šesťdesiatich jazykoch.

Vyše osemdesiatročná E. G. Whiteová navštívila roku 1909 zasadnutie Generálnej konferencie vo Washingtone D. C. Bola to jej posledná dlhšia cesta. V nasledujúcich piatich rokoch písala články do cirkevných časopisov a pripravovala svoje diela na vydanie. Na sklonku svojho života povedala: „Či budem ďalej žiť, alebo nie, moje spisy budú stále oslovovať ľudí a neprestanú svedčiť až do konca času“ (Writing and Sending Out of the Testimonies for the Church, str. 12.13). Hoci E. G. Whiteová zostala literárne činná až do začiatku r. 1915, posledné tri roky života už nepracovala v takej časovej tiesni, akou sa vyznačovali dlhé roky jej života. S neochvejnou odvahou a v plnej dôvere svojmu Spasiteľovi zosnula vo svojom dome 16. júla 1915 a odpočíva vedľa svojho manžela a detí na oakhillskom cintoríne v Battle Creeku (Michigan).

(Pozri tiež Duch prorocký)

(kb)

Zdieľať tento článok:

Najnovšie články

Odporúčame

  • Inšpiratívne zamyslenie z Biblie
  • Sobotná škola
  • Priamy prenos bohoslužieb
  • Spievajme Hospodinovi