Herodes dal totiž Jána chytiť a v putách vrhnúť do väzenia… na svoje narodeniny usporiadal hostinu pre svojich veľmožov, vysokých dôstojníkov a popredných mužov Galiley. Keď potom vošla dcéra tejto Herodiady a tancovala, zapáčila sa Herodesovi i spolustolujúcim. Kráľ povedal dievčine: „Žiadaj si odo mňa, čo chceš, a dám ti.“ Ona vyšla a vravela svojej matke: „Čo si mám žiadať?“ A tá jej povedala: „Hlavu Jána Krstiteľa.“ Evanjelium podľa Marka 6,17-24

Okrem radosti, ktorú Ján našiel vo svojom poslaní, bol jeho život plný zármutku. Jeho hlas mimo púšte nebolo takmer nikde počuť. Údelom mu bola osamelosť. Nemohol ani len vidieť výsledky svojho úsilia. Nemal možnosť byť s Kristom a pozorovať prejavy Božej moci sprevádzanej veľkým svetlom. Nevidel, ako sa slepým vracal zrak, chorým zdravie a mŕtvym život. Nemohol byť svedkom svetla, ktoré vyžarovalo z každého Kristovho slova a slávou obklopuje prorocké zasľúbenia. Najmenší učeník, ktorý videl Kristove mocné činy a počul jeho slová, bol na tom lepšie ako Ján Krstiteľ…
Hlavu Jána Krstiteľa priniesli Herodiade, ktorá ju s diabolským uspokojením prijala. Jasala vo svojej pomste a bláznivo sa utešovala, že Herodesovo svedomie nebude už nikto znepokojovať. Tento hriech jej však nepriniesol nijaké šťastie. Jej meno zostalo známe a opovrhnuté, a Herodesa trýznili výčitky viac než varovný hlas proroka. Vplyv Jánovho posolstva nebol umlčaný, šíriť sa bude v každom pokolení až do konca času. (DA 220.222; TV 146.148)

Otče, Ján to nemal ľahké. Nechceli by sme byť na jeho mieste. Ale chceme byť verní ako on.