Keďže šlo Eliášovi o život, zo strachu vstal a odišiel… Sám sa vydal na jednodňovú cestu púšťou. Keď prišiel, sadol si pod kručinu a žiadal si smrť. Povedal: Dosť už, Hospodin; vezmi si môj život, lebo nie som lepší než moji otcovia. Prvá kniha kráľov 19,3.4

Zdalo sa, že Eliáša po takom prejave odvahy, po dokonalom víťazstve nad kráľom, falošnými prorokmi a ľudom už nemôže nič zmalomyseľniť ani zastaviť. No ani on, ktorý dostal toľko dôkazov o Božej láske a starostlivosti, nebol bez ľudských slabostí a v tejto tiesnivej chvíli mu ochabla viera a vytratila sa odvaha… V moci Všemohúceho obstál v najťažšej skúške viery, no keď mu v ušiach zneli Jezábeline hrozby…, strácal odvahu a prestával sa spoliehať na Hospodina… Na úteku, ďaleko od ľudských príbytkov, tiesnený trpkým sklamaním nechcel už ľudskú tvár ani vidieť…
Každý človek prežíva chvíle veľkého sklamania a zármutku, keď ho tiesni príval smútku a žiaľu a keď sa ťažko verí, že Boh je stále láskavým dobrodincom svojich pozemských detí. Sú to dni, keď na nás okolnosti tak ťažko doliehajú, že smrť sme ochotní uprednostniť pred životom. V takej situácii mnohí podliehajú pochybnostiam, strácajú vieru v Boha a upadajú do nevery. Keby sme v takých chvíľach mohli duchovným zrakom postrehnúť zámer Božej prozreteľnosti, videli by sme Božích anjelov, ktorí nás chcú ochrániť pred nami samými, postaviť nás na základ pevnejší, než sú nebotyčné vrchy. Len potom by celú našu bytosť prenikla nová viera a nový život. (PK 159.161.162; PK 85.86)

Drahý Spasiteľ, vďaka, že nás chceš postaviť na pevný základ. Si naša jediná istota.