Hospodinova ruka bola s Eliášom. Podpásal si bedrá a uháňal pred Achábom až po jezreelské rázcestie. Prvá kniha kráľov 18,46

Vrch Karmel začali zahaľovať nočné tiene, keď Acháb hodlal z neho zostúpiť. „Za malú chvíľu nebo stemnelo mrakmi s vetrom a spustil sa veľký dážď. Acháb nasadol a odišiel do Jezreela.“ (1Kráľ 18,45) Cestou ku kráľovskému mestu mu tma a prudký dážď tak prekážali, že nevidel pred seba. Aj keď Boží prorok Eliáš pokoril Achába pred jeho poddanými a povraždil jeho modlárskych kňazov, ďalej ho uznával za izraelského kráľa. Aj teraz mu preukázal úctu, keď v Božej sile bežal pred kráľovským vozom a viedol kráľa až do brány mesta.
Tento priateľský prejav Božieho posla voči bezbožnému kráľovi je poučením pre všetkých, ktorí sa pokladajú za Božích služobníkov a pritom ich službu môže znehodnocovať pocit nadradenosti. Niektorí ľudia sa nazdávajú, že splnenie určitých povinností by bolo pod ich úroveň. Podľa ich mienky sú to povinnosti pre sluhov. Takí sa môžu veľa naučiť od Eliáša. Na jeho slovo sa nebo zavrelo zemi na tri roky. Boh potom proroka poctil, keď na jeho príhovornú modlitbu na Karmeli vyšľahol z neba oheň a obeť strávil. Jeho ruka vykonala nad modlárskymi kňazmi Boží rozsudok a jeho prosba o dážď bola vypočutá. No napriek týmto zjavným víťazstvám, ktorými Boh vyznamenal jeho verejné pôsobenie, Eliáš ochotne urobil prácu sluhu. (PK 158.159; PK 84.85)

Ježišu, príklad služby nás veľmi neláka. Prosím, zmeň nás.