Keď Abigajil zbadala Dávida, rýchlo zosadla z osla, padla pred ním na tvár a poklonila sa po zem… Hospodin určite postaví trvalý dom môjmu pánovi, lebo vedie Hospodinove boje… Prvá Samuelova kniha 25,23-28

Abigajil sa snažila odvrátiť Dávida od nerozvážnej, unáhlenej odvety. Nevidela v tom svoju zásluhu, ale česť a chválu vzdala za to Bohu… Abigajil naznačovala, ako si má Dávid počínať. Má viesť Hospodinove boje. Nemá vyhľadávať pomstu za osobnú krivdu, ani keby šlo o zradcu…
Ako kvetina vydáva svoju vôňu, tak z Abigajily vyžarovala zbožnosť, ktorá sa celkom mimochodom zračila v jej tvári, v slovách i v skutkoch. V jej srdci prebýval duch Božieho Syna. Jej pokojný prejav sprevádzal pôvab plný vľúdnej rozvahy a na Dávida neobyčajne zapôsobil. Roztrpčenosť ho prešla a hnev ho opustil. Zhrozil sa pri pomyslení, aké následky mohla mať jeho unáhlenosť…
Život zasvätený Kristovi stále šíri svetlo, útechu a pokoj. Sprevádza ho čistota, slušnosť, jednoduchosť, prirodzenosť a užitočnosť. Usmerňuje ho tá istá nesebecká láska, ktorá posväcuje jeho vplyv. Keďže v ňom prebýva Kristus, všade zanecháva svetlú stopu…
Výčitku pokorne prijal… Prejavil vďačnosť za to, že mu Abigajil dobre poradila. Mnohí si myslia, že si zaslúžia pochvalu, ak výčitku prijmú bez reptania. Málo je však takých, čo výčitku prijímajú prívetivo a ďakujú tým, čo ich chceli ochrániť pred nerozvážnym správaním. (PP 666.667; PP 506.507)

Veľký Bože, prijať výčitku alebo pokarhanie nie je ľahké. Prosím o pokorné srdce, aby sme za ne vedeli byť vďační.