Hospodin povedal Abrámovi: Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Prvá Mojžišova kniha 12,1

Vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo, šiel a ani nevedel, kam ide. (Žid 11,8)
Abrahámova neochvejná poslušnosť je jedným z najjasnejších príkladov viery, aký v Písme svätom nachádzame. Abrahámovi bola viera „základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“. (Žid 11,1) Abrahám sa spoľahol na Božie zasľúbenie, hoci nemal nijakú istotu, že sa splní; no predsa opustil domov, príbuzných i rodný kraj a poslušne šiel, kam ho chcel viesť Boh. „Vierou sa usadil v zasľúbenej krajine ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a Jákobom, spoludedičmi toho istého zasľúbenia.“ (Žid 11,8)
Nebola to ľahká skúška, ktorou Abrahám prechádzal, a nežiadala sa od neho malá obeť. K domovine, k príbuzenstvu a k domácnosti ho viazali silné putá. On však neváhal výzvu poslúchnuť. Pochybovačne sa nevyzvedal, či pôda zasľúbenej krajiny je úrodná, či má zdravé podnebie, či ponúknutý kraj má pôvabné okolie a či sú predpoklady tam zbohatnúť. Oslovil ho Boh a služobníkovi zostalo len poslúchnuť; pre neho bolo totiž najšťastnejším miestom na zemi to prostredie, kde ho chcel mať Boh. (PP 126; PP 86.87)

Veľký Bože, niekedy máme toľko otázok a výhovoriek… Pritom stačí dôverovať Ti a spoľahnúť sa na Teba.