Líšky majú svoje nory a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť. Evanjelium podľa Lukáša 9,58

Ježiš cítil obrovskú zodpovednosť za záchranu ľudstva. Vedel, že ak ľudia nezmenia svoje záujmy a zásady, všetko bude stratené. Nikto z ľudí nemôže pochopiť ťarchu zodpovednosti, ktorú niesol. Detstvo, mladosť i dospelosť prežíval sám. V jeho prítomnosti však bolo cítiť ovzdušie nebies. Každý deň prechádzal skúškami a pokušením. Každý deň sa stretával so zlom. Videl, ako pôsobí na ľudí, ktorým chcel pomôcť a zachrániť ich. Napriek tomu vydržal a nezmalomyseľnel.
Jeho život – to bolo ustavičné sebaobetovanie. Nikde na zemi nemal vlastný domov. Žil ako pútnik, odkázaný na láskavosť priateľov. Pohyboval sa medzi najchudobnejšími, pracoval pre nich a pomáhal im v utrpení. Kvôli nám sa stal jedným z nich. Nepoznaný a bez uznania žil medzi ľuďmi, pre ktorých toľko vykonal.
Vždy bol radostný a trpezlivý. Pre trpiacich bol poslom života a pokoja. Videl potreby mužov a žien, detí i mládeže. Jeho pozvanie: „Poďte ku mne,“ patrilo všetkým. (MH 17.18; CZ 9.10)

Drahý Ježišu, ďakujeme za všetko, čo si pre nás urobil. Ďakujeme, že nás pozývaš k sebe.