Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nermútili ako ostatní, ktorí nemajú nádej. Veď ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh skrze Ježiša privedie spolu s ním aj tých, čo zosnuli. Toto vám totiž hovoríme podľa Pánovho slova: My, čo zostaneme nažive až do Pánovho príchodu, nepredídeme zosnulých. Lebo vo chvíli, keď zaznie povel, hlas archanjela a Božia poľnica, sám Pán zostúpi z neba a prví vstanú tí, čo zomreli v Kristovi; potom my, ktorí budeme nažive, spolu s nimi budeme uchvátení v oblakoch hore v ústrety Pánovi, a budeme tak navždy s Pánom. Potešujte sa navzájom týmito slovami. Prvý list Tesaloničanom 4,13-18

Je ľahké byť optimistom, keď sa vám všetko darí. Ale čo keď stojíte pri hrobe niekoho z vašich najbližších? To už také ľahké nie je.
Pavlove slová z dnešného úryvku som poznal už od detstva. Ich hĺbku som však najsilnejšie prežil pri kázni na pohrebe môjho brata. Vtedy som ich čítal ako posolstvo nielen pre poslucháčov, ale aj pre seba.
Vďaka Ježišovi môžeme zazrieť optimistický lúč aj pri lúčení sa s niekým, koho sme mali radi a kto nám bude chýbať. Dokonca aj nad rakvou môžeme medzi vlastnými slzami vnímať nádej na nové stretnutie.
Podľa Pavla sa týmito slovami máme navzájom potešovať. Dodávajú odvahu na optimizmus aj v okamihu našej vlastnej smrti.

Bože, vďaka za nádej a optimizmus, ktorý nám ponúkaš aj v najťažších chvíľach nášho života.

Vlastimil Fürst st.