Ďakujem svojmu Bohu, kedykoľvek si na vás spomínam, vždy v každej mojej modlitbe, keď sa s radosťou modlím za vás všetkých… List Filipanom 1,3-4

Známa je anekdota o optimistoch: „Rozoznáte optimistu od pesimistu? Nie? Pesimista stále narieka, že na svete je tak zle, že už nemôže byť horšie. A optimista s úsmevom odpovedá: Ale môže!“
Apoštol Pavol pri písaní listu Filipanom nemal na prvý pohľad veľa dôvodov na radosť. Písal ho z väzenia, zrejme z Ríma. Človek, ktorý bol po väčšinu nám známeho života zvyknutý slobodne sa pohybovať a cestovať, bol zrazu nútený zostať na jednom mieste, bez slobody a veľkej šance na vyriešenie svojho sporu. Je nutné pripomenúť, že súdnictvo v Rímskej ríši (aj keď rímske právo sa učí dodnes) bolo tak nekonečne zdĺhavé ako to naše dnešné a často aj skorumpované. Pavlova nádej na prepustenie sa určite musela vyrovnať s pochybnosťami, ktoré vyvolávala nepríjemná realita.
Ale namiesto toho, aby veriaci vo Filipách dostali od neho list, kde by opisoval svoje strasti, delí sa s nimi o svoje radosti. V tejto kritickej situácii by bolo normálne, keby prežíval depresie alebo pesimizmus. Ale Pavol nám ukazuje optimizmus – nie slepý a naivný, ale optimizmus, ktorý vychádza z vedomia, že jeho práca nebola márna. Vedel, že aj napriek prekážkam ide za správnym cieľom. Optimizmom ho naplňovalo presvedčenie, že bol a je súčasťou Božieho plánu. A toto vedomie potrebujeme na optimistický výhľad aj my.

Pomôž mi, Bože, aby som sa dnes zameriaval na to pozitívne.

Jiří Pavlán