Keď si Jozefovi bratia uvedomili, že ich otec je mŕtvy, povedali si: Len aby Jozef na nás nezanevrel a neodplácal sa nám za všetko, čo sme mu vykonali. Preto mu odkázali: Tvoj otec pred smrťou prikázal: Povedzte Jozefovi toto: Odpusť, prosím, svojim bratom prestúpenie a hriech, lebo spáchali na tebe zločin… Jozef sa nad ich odkazom rozplakal. Potom prišli za ním sami bratia, padli pred ním a vraveli: Tu sme, budeme ti otrokmi! Jozef im však odvetil: Nebojte sa!… Vy ste proti mne osnovali zlo, Boh to však obrátil na dobro, takže učinil, čo je dnes: zachoval pri živote mnohých ľudí. Teraz sa už nebojte! Ja budem živiť vás i vaše deti. Tak ich utešoval a vľúdne sa im prihováral. Prvá Mojžišova kniha 50,15-21

Obavy Jozefových bratov z pomsty boli logické. Samozrejme, ak by Jozef nevedel odpustiť a zabudnúť.
Dnešný text však paradoxne ukazuje, že bratia nedokázali odpustiť sami sebe a najmä zabudnúť na to, čo mu vyviedli. Veď už pred sedemnástimi rokmi, keď sa im Jozef dal poznať, ich uistil, že im všetko odpustil a vníma to ako Božie vedenie, aby sa dostal do Egypta a zachránil ich od hladu. Keď však otec zomrel, obavy sa bratom vrátili.
Zaujímavá je Jozefova reakcia. Keď to počul, rozplakal sa. Prečo moji bratia nedokážu uveriť a prijať, že som im odpustil a zabudol? Prečo nedokážu ani sami sebe odpustiť a už to viac nespomínať? Veď konečne môžeme spokojne žiť spolu ako jedna rodina…
Odpustiť a zabudnúť, to nie je logická veda, ale nádherné umenie.

Bože, nauč nás odpustiť a zabudnúť. Nielen druhým, ale aj sebe, aby sme mohli žiť v istote, že aj Ty si nám odpustil.

Stanislav Bielik