Prvorodenému dal Jozef meno Menašše, lebo povedal: Boh mi dal zabudnúť na všetky moje útrapy a na celú rodinu môjho otca. Prvá Mojžišova kniha 41,51

Zabúdanie znamená v Biblii väčšinou niečo zlé. Národ izraelský nie raz zabudol na Božie skutky, slová, ba aj na Boha samého. To isté sa vytýkalo kresťanom. Výzvy, aby sme pamätali, sa v Biblii vyskytujú na mnohých miestach.
Napriek tomu Jozef ďakuje za zabudnutie. Iste nedokázal zo svojej pamäti vymazať všetko, čo sa stalo. Všetky krivdy, ktoré ho stretli. Keď však vďaka Bohu žije v blahobyte, svojho prvorodeného syna pomenuje „Boh dal zabudnúť“.
Aj nám sa stávajú krivdy. Dokážeme na ne zabudnúť? Alebo si spomienkou na veci dávno minulé vieme skaziť aj inak pekný deň alebo dokonca priateľstvo či manželstvo?
Jozef to dokázal hodiť za hlavu. Dokázal to sám od seba? Nie. Priznáva zásluhy Bohu. Vyslobodil ho z väzenia. Možno ho aj zbavil zlých snov, v ktorých polonahý utekal z domu svojho pána.
Nedajme si kaziť deň zlými spomienkami. Prosme Boha, nech nám dá zabudnúť. A pokiaľ nám pamäť slúži, nech si radšej pamätáme Boha a jeho slová a skutky.

Bože, môj Otec, pomáhaj mojej pamäti, nech zabúdam na to, čo už je vecou minulosti a malo by v nej aj zostať. Pomôž mi, nech si, naopak, pamätám to, čo mi dáva budúcnosť s Tebou.

Vlastimil Fürst ml.