Hospodin oslovil Eliáša: Zober sa a odíď do Sarepty, ktorá patrí Sidonu, a usaď sa tam. Prikázal som tam totiž jednej vdove, aby sa o teba starala. Prvá kniha kráľov 17,8-9

V čase hladu sa Pán Boh postaral o svojho proroka Eliáša zvláštnym spôsobom. Poslal ho na územie pohanských Sidoncov s tým, že sa tam o neho má postarať akási vdova, lebo jej to Hospodin prikázal. Keď prišiel do dediny, stretol síce vdovu, ale tá ani netušila, že by sa o niekoho mala starať. Veď sa nedokázala postarať ani o seba a svojho syna! Predstavte si jej prekvapenie, ale aj prekvapenie Eliáša. Ako to teda Pán Boh zariadil?
Vdova nedostala priamy príkaz, kto príde a ako sa o neho má postarať. Pán Boh však predsa len vedel, že táto žena má takú ochotu slúžiť, že sa na ňu môže spoľahnúť aj v najkrajnejšej situácii. Pán Boh jej, aj keď nepatrila k Božiemu ľudu, nemusel nič vysvetľovať. Mala to jednoducho v sebe. A jej ochota slúžiť bola nakoniec zázračne odmenená.
Mimochodom, keď Ježiš vo svojej reči v synagóge pripomenul tento príbeh, chceli ho v jeho domovine zhodiť z útesu! Nedokázali totiž prijať myšlienku, že by aj medzi pohanmi mohli žiť ľudia, ktorí sú zbožnejší než oni – „pravoverní“.
Ochota pomáhať a slúžiť je vlastnosť, ktorú niekedy nenájdeme u tých, u ktorých by sme ju očakávali, ale paradoxne sa objaví tam, kde by sme ju vôbec nehľadali.

Pane, otvor mi oči, aby som videl, komu môžem dnes pomôcť, potešiť ho alebo mu prakticky poslúžiť.

Stanislav Bielik