Vtedy prišli Júdovci k Jozuovi v Gilgále a Kenizzejec Kaléb, Jefunneho syn, mu povedal: Ty vieš, čo povedal Hospodin Božiemu mužovi Mojžišovi v Kadéš-Barnéi o mne a o tebe… Preto daj mi teraz toto pohorie, o ktorom hovoril Mojžiš v onen deň, lebo sám si vtedy počul, že tam sú Anákovia a veľké opevnené mestá. Azda bude Hospodin so mnou a vyženiem ich, ako povedal Hospodin. Jozua požehnal Kaléba, syna Jefunneho, a za dedičné vlastníctvo mu dal Hebron. Takto sa stal Hebron dedičným vlastníctvom Kenizzejca Kaléba, syna Jefunneho, a je ním dodnes, pretože sa vždy pridŕžal Hospodina, Boha Izraela. Jozua 14,6.12-14

Kaléb s Jozuom boli vtedy v Izraeli najstarší muži. Štyridsať rokov putoval Izrael po púšti, pretože sa bál viac obrov ako Boha. Všetkých ostatných mužov, ktorí vyšli z Egypta, už pohltil piesok.
Ich potomkovia pod Jozuovým vedením sa vydali obsadiť zasľúbenú krajinu. Ale kde je Kaléb? Stiahol sa do ústrania? Možno. Keď však došlo na rozdeľovanie území, pripomína Kaléb starý sľub, ktorý mu predtým dal Hospodin prostredníctvom Mojžiša a ktorý je zaznamenaný vo Štvrtej Mojžišovej knihe. Bol vtedy uistený, že on a jeho potomstvo obsadí Izrael. No nebola vtedy reč o tom, že dobyje práve oblasť obývanú obrami.
On túto obávanú úlohu vzal ochotne na seba. Svoju oddanosť Bohu prejavil už ako zved a ani štyridsať rokov na púšti nezlomilo jeho odhodlanie. Ako starec viedol útok proti opevneným mestám obývaným obrami a Hospodin mu dal víťazstvo. Preto som si ho vybral za vzor oddanosti.

Bože, môj Otče, dal si víťazstvo Kalébovi, pretože sa Ťa úplne pridŕžal. Pomôž mi, aby som dokázal byť aspoň čiastočne taký oddaný, a daj mi víťazstvo, keď konám Tvoje dielo.

Vlastimil Fürst ml.