Povedala: Akože žije Hospodin, tvoj Boh, nemám nič upečené. Mám iba za hrsť múky v hrnci a trochu oleja v nádobe. Práve zbieram pár kúskov dreva a potom pôjdem niečo pripraviť sebe a svojmu synovi. Keď to zjeme, čaká nás smrť. Eliáš jej však povedal: Neboj sa, choď a urob, čo si povedala. No urob z toho najprv malý posúch pre mňa a prines mi ho. Sebe a svojmu synovi ho pripravíš potom. Lebo takto vraví Hospodin, Boh Izraela: Múky v hrnci neubudne ani nádoba s olejom sa nevyprázdni, kým Hospodin nezošle na zem dážď. Odišla i urobila, ako prikázal Eliáš. Dlhší čas mala čo jesť ona, on i jej domácnosť. Prvá kniha kráľov 17,12-15

Včera sme si pripomenuli príbeh Abraháma a jeho kúska chleba, z ktorého vznikla poriadna hostina. Dnešný príbeh je iný. Kým Abrahám dával z prebytkov, vdova sa rozdelila o posledné jedlo, ktoré mala pre seba a svojho syna. Abrahám pozval svojich hostí sám a dobrovoľne, vdova to dostala od cudzinca tak trochu príkazom.
Myslím, že nezáleží na tom, či sme pohostinní sami od seba, alebo nás niekto musí trochu „postrčiť“. Pokiaľ sa však podelíme, Boh našu službu neprehliadne. Vdove a jej synovi táto vynútená pohostinnosť zachránila život. Namiesto posledného jedla pred smrťou ich čakali roky, keď sa nemuseli báť, čo budú zajtra jesť.

Pane Ježišu, otvor moje oči i srdce, aby som uvidel človeka, ktorý práve dnes potrebuje moju pohostinnosť. Ďakujem, že vďaka Tvojmu požehnaniu mám čo ponúknuť.

Vlastimil Fürst st.