Ježiš povedal: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. Potom si rozdelili jeho šaty a losovali o ne. Evanjelium podľa Lukáša 23,34

Keď nám ublíži niekto blízky, koho máme radi, bolí to viac než od cudzieho. „To ti nikdy neodpustím!“ Túto vetu možno ani nevyslovíme, stačí, že si to pomyslíme. Zožierame sa krivdou, ktorá sa nám stala. Sebaľútosť však nikam neve-die. Len nás zraňuje, živí v nás zlobu, hnev, nenávisť a negatívne emócie, ktoré nám pôsobia depresie, čo si odnáša naše zdravie. Niekto múdry povedal: „Krivdy a žiaľ píš do piesku, šťastie tesaj do kameňa.“ Keď odpúšťam, prináša to môjmuvnútru pokoj.
Ježiš odpúšťa aj tým, ktorí ho križujú. „Otče, odpusť im…“ Hovorí tieto slová, hoci oni o odpustenie neprosia. Robí to, pretože odpustenie je jeho podstatou. Škoda, že to tak nevieme my. Je ťažké veriť v Boha, ktorý je milujúci a odpúšťajúci, keď sa toľko vyžívame v sebaľútosti a pocitoch viny.
Prenechajme súd Bohu. Zverme všetko do jeho rúk. Učme sa od Ježiša láskavo odpúšťať. Nemôžeme síce docieliť, aby sa nám „vinník“ ospravedlnil a všetko sa urovnalo, ale môžeme odpustiť, aj keď o to ten druhý vôbec nestojí. Odpustenie je liek. Prináša nám úľavu a mení náš život.

Otče náš, odpusť nám naše viny, ako i my sme odpustili tým, ktorí sa previnili voči nám.

Bohumila Fürstová