Vrúcne ťa milujem, Hospodin, moja sila! Žalmy 18,2

Tieto slová sú Dávidovým vyznaním, keď ho Pán vyslobodil z pazúrov nepriateľov a kráľa Saula. Dnes by sme mohli povedať, že Dávid ich napísal v okamihu, keď prežil zázračnú záchranu pred istou smrťou a zakúsil Božiu blízkosť. To sú chvíle, keď sa začne čosi diať aj vo vnútri človeka.
V žalme hovorí o svojej vrúcnej láske. To, čo slovenčina vyjadruje teplotnými pojmami, napríklad vrelé či chladné prijatie, má súvis aj s naším prežívaním – či sa niečo dotklo nášho vnútra, alebo to berieme len povrchne. To, čo je vo vnútri, má vždy vyššiu teplotu než to, čo je na povrchu.
Boh nechce, aby sa nás jeho láska dotkla povrchne, chce, aby zasiahla naše vnútro a zmenila nás. To je najúčinnejšia premena, ktorá sa môže u človeka na tomto svete udiať. Ak sme niečoho plní vo vnútri, mení nás to aj navonok a natrvalo. Bohu totiž nejde len o prechodné riešenia. Chce nás zmeniť pre večnosť, aby sme mohli zakúsiť jeho lásku bez obmedzenia. A vrúcnosť v našom srdci nám pomáha, aby sme Božiu lásku nielen opätovali, ale ju aj nasmerovali na ľudí okolo seba.

Pane, chráň ma pred povrchnosťou. Daj mi do srdca vrúcnu lásku, ktorá dnes bude mňa samého meniť a druhým ukazovať na Teba.

Jiří Pavlán