Hospodin, kráľ sa teší z tvojej sily. Ako len jasá nad tvojou záchranou! Splnil si mu túžbu srdca, neodoprel si mu žiadosť pier. Vyšiel si mu v ústrety so štedrým požehnaním, na hlavu si mu položil korunu z rýdzeho zlata. Prosil ťa o život, dal si mu ho na dlhý čas, naveky, navždy. Žalmy 21,2-5

Dávid patrí k najzaujímavejším a súčasne najkontroverznejším postavám Biblie. Boh ho vyvolil, aby sa stal kráľom nad Izraelom. Prežil vzostupy i pády. Napísal desiatky nádherných piesní, v ktorých sa nehanbí priznať, že je hriešny a často aj ustráchaný muž.
Pri povrchnom čítaní by sa nám mohlo zdať, že kráľ sa raduje zo zlatej koruny na svojej hlave. Ale to by sme mu krivdili. Dávid má radosť z toho, aký pevný je jeho trón. A popritom je tu niečo, za čo vďačí Pánovi omnoho viac. Boh ho uistil, že mu dáva život „naveky, navždy“. Istota večného života v ňom prebúdza vďačnosť.
Aj my môžeme mať radosť z toho, čo máme, kam sme to dotiahli, čo sme dokázali. Nad všetkým by však mala čnieť vďačnosť prameniaca z istoty spasenia. Ten, kto ju má, môže byť šťastný a vďačný v každej chvíli svojho života bez ohľadu na to, čo práve prežíva.

Pane Ježišu, ďakujem Ti za nové uistenie, že s Tebou môžem žiť večným životom. Zmocňuje sa ma vďačnosť. Prijmi ju dnes odo mňa.

Vlastimil Fürst st.